Záber z filmu Kam patrím?

Hľadajú svoje miesto vo svete

Pod názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa ukrýva trojica krátkych dokumentárnych filmov – Maturanti o maturantoch z Rimavskej Soboty, Swaggiest of the Swaggiest o stredoškolákovi – raperovi z anglického Coventry a Bosphorus Kid o vysokoškoláčke z Istanbulu. Nakrútili ich Martina Buchelová a Debora Pastirčáková a kinopremiéru majú naplánovanú na 6. júna.

Maturanti sú o Kiere a Andrejovi, ktorých rodičia pracujú v zahraničí a oni sa rozhodujú, či po maturite odísť, alebo zostať na Slovensku. Hrdinom Swaggiest of the Swaggiest je talentovaný raper Sebastián, syn emigrantov z Česka a Slovenska. Nechce byť slávny, chce sa stať holičom a mať pokojný život s mamou, s ktorou ušli od násilného otca. Bosphorus Kid je príbehom Azi, ktorá odchádza z rodného mesta študovať do Istanbulu – je pre ňu akýmsi ostrovom slobody.

„Krátke filmy vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu CHIEF, ktorý sa zameriaval na mladých ľudí a ich vnímanie svojej kultúrnej identity. Čiže od začiatku filmy vznikali v istej spojitosti. Napriek tomu, že nakoniec má každý vlastnú tému a formu, zdalo sa nám, že spolu vytvárajú akýsi celistvejší obraz o mladej generácii,“ vysvetľuje pre Film.sk Debora Pastirčáková, prečo filmy prídu do kín spoločne. Podľa Martiny Buchelovej filmy vznikali zámerne so spoločnou témou dospievania, ich uvedenie v kolekcii Kam patrím? však neznamená, že nejde o svojbytné tituly. Režisérky si ako protagonistov vybrali ľudí, ktorí majú v sebe určitú úprimnosť k sebe aj ku svetu. „Nikto z nich vyslovene netúžil, aby o ňom či nej vznikol dokument. Myslím, že aj preto majú v sebe všetci istú ľahkosť v tom, ako vo filme pôsobia. Táto vlastnosť ich všetkých spájala,“ prezrádza Buchelová. 

Nakrúcalo sa v Rimavskej Sobote, anglickom Coventry a tureckom Istanbule. „Chceli sme pokryť rôznorodé európske krajiny. Slovensko sme mali najbližšie, tak to bola jednoduchá voľba, v Anglicku bolo výhodou, že sme poznali jazyk, čo je pri nakrúcaní dokumentu celkom praktické, a Turecko bolo zaujímavé tým, že je na pomedzí Európy a Ázie, a tak prináša iný pohľad na ,európskosťʻ,“ hovorí Debora Pastirčáková. „Hoci každý film je z iného prostredia, aj tak každý rieši univerzálnu otázku – kam patrím? To sa týka miesta žitia, práce a hlavne vzťahov. Životný pocit a postoj k svetu každého protagonistu zásadne ovplyvnila rodina. To neznamená, že tí, ktorí majú nejaké problémy s rodinou, sa v živote vzdali, to vôbec nie, ale vzťah s rodinou je zásadný,“ dopĺňa ju Martina Buchelová. „Filmy spája otázka hľadania svojho miesta vo svete a pocitu domova v čase dospievania, pričom každý ukazuje iný kultúrny kontext,“ nadväzuje Pastirčáková. „Bolo zaujímavé vidieť, ako v tejto dobe, keď sú mnohé veci neisté a je náročné niečo predpokladať a plánovať, vnímajú svoju budúcnosť práve mladí ľudia,“ dodáva.

Debora Pastirčáková má za sebou napríklad televízny film Prebytočný človek? o prvej slovenskej farárke, okrem toho sa venuje projektom spojeným s neprofesionálnym filmom ako Cineama, My Street Films SK či Lektvar. Martina Buchelová zaujala už svojím bakalárskym krátkym filmom Magic Moments, ktorý mal premiéru na festivale v Toronte. Zároveň pracuje na hranom celovečernom debute Milovník, nie bojovník. Jeho producentkou je rovnako ako v prípade pásma Kam patrím? Michaela Kaliská zo spoločnosti NINJA film, ktorá aktuálne dokončila aj krátku snímku Štefánie Lovasovej Venuša v Retrográde. Kaliská spoločnosť založila spolu s Buchelovou. Všetky tri filmy v pásme Kam patrím? vznikli pod taktovkou dvojice režisérok preto, že keď Pastirčákovú na začiatku s projektom oslovil Dušan Deák z FiF UK, nápad ju zaujal, no zadanie sa jej zdalo príliš veľké na to, aby ho zvládla sama. „Bolo tam mnoho neistôt a otázok, ktoré som mala potrebu s niekým zdieľať a riešiť spoločne. Oslovila som Martinu, pretože sme sa poznali zo školy, a aj keď sme v niečom osobnostne iné, máme podobný náhľad na svet a film,“ vysvetľuje. V priebehu tvorivého procesu sa ich rozdelenie úloh menilo podľa potreby. „Striedali sme sa napríklad pri strihu, snažili sme sa o to, aby jedna z nás mala vždy väčší odstup,“ vysvetľuje Pastirčáková. „Keď jedna nestíha, nevládze, je tu tá druhá, ktorá drží chrbát prvej a môže prísť s riešením. Dolaďujeme po sebe aj textové dokumenty, ktoré sa týkajú filmu, vždy o nich debatujeme a dohodneme sa,“ dopĺňa ju Buchelová, podľa ktorej sa na veľa veciach rýchlo zhodli a nepamätá si nič zásadné, v čom by spolu nesúhlasili. „Pracovať s dvoma režisérkami bola aj pre mňa veľmi obohacujúca a zaujímavá skúsenosť,“ hodnotí producentka Kaliská. „Projekt bol veľkosťou a špecifikami dosť náročný, a tak mám pocit, že sme všetci museli ísť občas ,na dorazʻ a funkcie sa rôzne adaptovali. Dôležité je, že sme sa vedeli podržať a snažili sa dôjsť k spoločnému riešeniu cez rozhovor. To vnímam nielen v rámci tvorivej režijnej spolupráce, ale aj v rámci celého tímu. Film je predsa len kolektívne dielo a hoci má dosť silnú hierarchickú štruktúru, mňa osobne baví nad ním premýšľať nehierarchicky. Viem si však predstaviť, že režijná spolupráca vo dvojici/kolektíve nemusí byť pre každého,“ dodáva.

 

KAM PATRÍM?
Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy – pásmo dokumentárnych filmov Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest, Bosphorus Kid

r. Martina Buchelová, Debora Pastirčáková, Slovensko, 2024

Autor:

FOTO: NINJA film

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.