Záber z filmu Kam patrím?

Hľadajú svoje miesto vo svete

Pod názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa ukrýva trojica krátkych dokumentárnych filmov – Maturanti o maturantoch z Rimavskej Soboty, Swaggiest of the Swaggiest o stredoškolákovi – raperovi z anglického Coventry a Bosphorus Kid o vysokoškoláčke z Istanbulu. Nakrútili ich Martina Buchelová a Debora Pastirčáková a kinopremiéru majú naplánovanú na 6. júna.

Maturanti sú o Kiere a Andrejovi, ktorých rodičia pracujú v zahraničí a oni sa rozhodujú, či po maturite odísť, alebo zostať na Slovensku. Hrdinom Swaggiest of the Swaggiest je talentovaný raper Sebastián, syn emigrantov z Česka a Slovenska. Nechce byť slávny, chce sa stať holičom a mať pokojný život s mamou, s ktorou ušli od násilného otca. Bosphorus Kid je príbehom Azi, ktorá odchádza z rodného mesta študovať do Istanbulu – je pre ňu akýmsi ostrovom slobody.

„Krátke filmy vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu CHIEF, ktorý sa zameriaval na mladých ľudí a ich vnímanie svojej kultúrnej identity. Čiže od začiatku filmy vznikali v istej spojitosti. Napriek tomu, že nakoniec má každý vlastnú tému a formu, zdalo sa nám, že spolu vytvárajú akýsi celistvejší obraz o mladej generácii,“ vysvetľuje pre Film.sk Debora Pastirčáková, prečo filmy prídu do kín spoločne. Podľa Martiny Buchelovej filmy vznikali zámerne so spoločnou témou dospievania, ich uvedenie v kolekcii Kam patrím? však neznamená, že nejde o svojbytné tituly. Režisérky si ako protagonistov vybrali ľudí, ktorí majú v sebe určitú úprimnosť k sebe aj ku svetu. „Nikto z nich vyslovene netúžil, aby o ňom či nej vznikol dokument. Myslím, že aj preto majú v sebe všetci istú ľahkosť v tom, ako vo filme pôsobia. Táto vlastnosť ich všetkých spájala,“ prezrádza Buchelová. 

Nakrúcalo sa v Rimavskej Sobote, anglickom Coventry a tureckom Istanbule. „Chceli sme pokryť rôznorodé európske krajiny. Slovensko sme mali najbližšie, tak to bola jednoduchá voľba, v Anglicku bolo výhodou, že sme poznali jazyk, čo je pri nakrúcaní dokumentu celkom praktické, a Turecko bolo zaujímavé tým, že je na pomedzí Európy a Ázie, a tak prináša iný pohľad na ,európskosťʻ,“ hovorí Debora Pastirčáková. „Hoci každý film je z iného prostredia, aj tak každý rieši univerzálnu otázku – kam patrím? To sa týka miesta žitia, práce a hlavne vzťahov. Životný pocit a postoj k svetu každého protagonistu zásadne ovplyvnila rodina. To neznamená, že tí, ktorí majú nejaké problémy s rodinou, sa v živote vzdali, to vôbec nie, ale vzťah s rodinou je zásadný,“ dopĺňa ju Martina Buchelová. „Filmy spája otázka hľadania svojho miesta vo svete a pocitu domova v čase dospievania, pričom každý ukazuje iný kultúrny kontext,“ nadväzuje Pastirčáková. „Bolo zaujímavé vidieť, ako v tejto dobe, keď sú mnohé veci neisté a je náročné niečo predpokladať a plánovať, vnímajú svoju budúcnosť práve mladí ľudia,“ dodáva.

Debora Pastirčáková má za sebou napríklad televízny film Prebytočný človek? o prvej slovenskej farárke, okrem toho sa venuje projektom spojeným s neprofesionálnym filmom ako Cineama, My Street Films SK či Lektvar. Martina Buchelová zaujala už svojím bakalárskym krátkym filmom Magic Moments, ktorý mal premiéru na festivale v Toronte. Zároveň pracuje na hranom celovečernom debute Milovník, nie bojovník. Jeho producentkou je rovnako ako v prípade pásma Kam patrím? Michaela Kaliská zo spoločnosti NINJA film, ktorá aktuálne dokončila aj krátku snímku Štefánie Lovasovej Venuša v Retrográde. Kaliská spoločnosť založila spolu s Buchelovou. Všetky tri filmy v pásme Kam patrím? vznikli pod taktovkou dvojice režisérok preto, že keď Pastirčákovú na začiatku s projektom oslovil Dušan Deák z FiF UK, nápad ju zaujal, no zadanie sa jej zdalo príliš veľké na to, aby ho zvládla sama. „Bolo tam mnoho neistôt a otázok, ktoré som mala potrebu s niekým zdieľať a riešiť spoločne. Oslovila som Martinu, pretože sme sa poznali zo školy, a aj keď sme v niečom osobnostne iné, máme podobný náhľad na svet a film,“ vysvetľuje. V priebehu tvorivého procesu sa ich rozdelenie úloh menilo podľa potreby. „Striedali sme sa napríklad pri strihu, snažili sme sa o to, aby jedna z nás mala vždy väčší odstup,“ vysvetľuje Pastirčáková. „Keď jedna nestíha, nevládze, je tu tá druhá, ktorá drží chrbát prvej a môže prísť s riešením. Dolaďujeme po sebe aj textové dokumenty, ktoré sa týkajú filmu, vždy o nich debatujeme a dohodneme sa,“ dopĺňa ju Buchelová, podľa ktorej sa na veľa veciach rýchlo zhodli a nepamätá si nič zásadné, v čom by spolu nesúhlasili. „Pracovať s dvoma režisérkami bola aj pre mňa veľmi obohacujúca a zaujímavá skúsenosť,“ hodnotí producentka Kaliská. „Projekt bol veľkosťou a špecifikami dosť náročný, a tak mám pocit, že sme všetci museli ísť občas ,na dorazʻ a funkcie sa rôzne adaptovali. Dôležité je, že sme sa vedeli podržať a snažili sa dôjsť k spoločnému riešeniu cez rozhovor. To vnímam nielen v rámci tvorivej režijnej spolupráce, ale aj v rámci celého tímu. Film je predsa len kolektívne dielo a hoci má dosť silnú hierarchickú štruktúru, mňa osobne baví nad ním premýšľať nehierarchicky. Viem si však predstaviť, že režijná spolupráca vo dvojici/kolektíve nemusí byť pre každého,“ dodáva.

 

KAM PATRÍM?
Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy – pásmo dokumentárnych filmov Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest, Bosphorus Kid

r. Martina Buchelová, Debora Pastirčáková, Slovensko, 2024

Autor:

FOTO: NINJA film

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

70. MFF Oberhausen

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom...

Týždeň vo filme 1964: Nádych či výdych

To, čo nám v tejto mesačnej kolekcii tvorcovia žurnálov ponúkajú, príliš nezaujme. Či si len vydýchli po mesiacoch obnovenej výroby týždenníka v Bratislave a napätia z hľadania originálnych ciest, alebo či sa práve chystajú nadýchnuť na ešte väčšie tvorivejšie vypätie v novom ročníku, sa dozvieme, keď televízia zaradí do svojho programu týždenníky nasledujúceho ročníka. Kedy to bude? Ale buďme spravodliví. Slová piesne Ľubomíra Feldeka (na melódiu Ilju Zeljenku) nás rozhodne zaujmú, tým viac, že ich spievajú poslucháči VŠMU, ktorými boli vtedy okrem iných aj Marián Labuda, Stano Dančiak či Oľga Šalagová. To je však až v čísle 52, tak poďme po poriadku. Kolekcia sa začína (č. 46) monotematickým týždenníkom poolympijských úvah (Tokio 1964 – to bolo, keď najstarší z Weissovcov a s ním ďalších osem Slovákov získalo vo futbale striebro) o problémoch našej telovýchovy. V Berlíne úspešne vystúpili naši pantomimisti Sládek a Žlábek a v našich kinách ako novinku začali premietať 70 mm film (č. 47). V tristohektárovom polesí v Javorí pri Zvolene sa premnožili diviaky, narátali ich vraj 250. Po veľkej poľovačke (č. 48) ich poľovníci skolili osem, čo bol vtedy dôvod na veľkú spokojnosť. Hostina nebola obsahom šotu, ale zato výlet do Slovenského Grobu na husacinu pod titulkom Zvedavá kamera už áno. Slová komentátora (č. 50): „papuče a televízia sú jediné, čo sme ochotní...

Zásadné filmy Ľudmily Bubánovej

Ako tínedžerka som bola fascinovaná modernou ázijskou kinematografiou. Hltala som všetko, k čomu som sa dostala. Asi preto, že som sa chcela ponoriť do veľkomesta, stratiť sa v jeho nočnom čare a hypnotizujúcej samote. Mojím najobľúbenejším filmom bol vtedy Fallen Angels Wong Kar Waia. Priťahoval ma ten groteskný, neónový, chaotický a smutný svet s jeho osamelými čudnými obyvateľmi. Priznávam, odvtedy som ten film ani raz nevidela. Obávam sa totiž, že moje dnešné ja, ktoré je dospelé, racionálne a menej zasnené, by už nerozumelo vtedajším emóciám. Som presvedčená, že v živote každého z nás existujú umelecké zážitky, ktoré majú svoj význam v určitej fáze dospievania. Neuveriteľne silným zážitkom bola pre mňa Pina Wima Wendersa, poetický filmový portrét nemeckej choreografky Piny Bausch. Film, ako aj ona sama a jej tvorba, mali mimoriadny vplyv na to, ako som začala rozmýšľať o umení. Ako o zrkadle každodenného života, zloženého z útržkov, roztrieštených do mikropríbehov, zdanlivo banálnych situácií, ktoré môžu odhaliť najhlbšie ľudské emócie. Aj sama si v poslednej dobe čoraz viac začínam vážiť význam každodennosti a prežívania „malých“ okamihov. Podobnú zmenu pozorujem taktiež v kultúre. Obrat od monumentálnych, tragických príbehov smerom k lokálnemu a na prvý pohľad bezvýznamnému. Cítim to v návrate k remeslám, ručným prácam, akoby v snahe spomaliť čas a zastaviť sa pri...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.