Olympijský medzičas

Cintorín veľkolepých snov?

Tri týždne svetovej pozornosti sú vykúpené desaťročiami splácania dlhov, z olympijských dedín a pompéznych štadiónov sa nezriedka stávajú mestá duchov. Ako sa mení infraštruktúra miest, ktoré sa ocitnú na olympijskej mape? A ako vstupujú tieto športové udalosti do života obyčajných ľudí? O stopách Olympijských hier na tvárach miest a krajiny hovorí nový česko-slovenský dokument Olympijský medzičas režisérky Haruny Honcoop.

Olympijské hry sa v antike konali pravidelne a na jednom mieste. Kým staroveká olympiáda bola lokálnou záležitosťou, jej novodobá podoba doslova pohlcuje celý svet a zanecháva trvalú stopu v mieste jej konania. Režisérka Haruna Honcoop vo svojom dokumente skúma odkaz olympiád v Pekingu, Tokiu a Paríži, ktoré sa ocitli v akomsi medzičase príprav na najznámejší športový sviatok, no vracia sa aj do rodiska hier a ukazuje trosky štadiónov v Olympii a Aténach. 

„V roku 2017 som bola na Pekinskej filmovej akadémii a premýšľala som, o čom by som mohla natočiť ďalší film. Peking sa vtedy pripravoval na zimnú olympiádu, ktorá sa mala konať v roku 2022 a robil okolo toho veľkú propagáciu. Prakticky všade sa dali vidieť rôzne bannery s propagandistickými heslami, čo bolo päť rokov pred štartom olympiády trochu absurdné, tak ma to zaujalo. Peking sa honosí tým, že bude prvým mestom v histórii, kde sa budú konať ako letné, tak aj zimné olympijské hry,“ povedala pre ČT Art režisérka. V hlavnom meste Číny sa stretla s urbexovým fotografom Ťiang Šeng-tom, ktorý ju vzal na opustené, schátrané štadióny po letnej olympiáde z roku 2008. „Vybrala som sa aj 250 kilometrov na severozápad od Pekingu, kde sa uprostred hôr stavali celkom nové športoviská a olympijská dedina. Ide pritom o hory, kde skoro nikdy nesneží, takže pre organizáciu zimnej olympiády toto miesto rozhodne nebolo vhodné. Ale aj v Číne sa riadia heslom ,rozkážeme vetru, dažďuʻ a zasnežíme horské pláne umelým snehom. Vtedy sa začal rodiť námet na dokumentárny film, ktorý som však rozšírila aj na ďalšie lokácie, aj vzhľadom na to, že nakrúcanie v Číne bez povolenia nebolo úplne ľahké a bolo jasné, že sa mi tam nepodarí natočiť materiál na celovečerný film,“spomenula Honcoop pre časopis Doc.Revue

V Japonsku našla režisérka úplne inú situáciu. Prvá olympiáda sa tam konala v 60. rokoch a štadióny postavené pre tento účel sa tam využívali po desaťročia. Prípravy na ďalšiu olympiádu však aj tam dosiali absurdné momenty. „Potom, čo Tokio získalo usporiadanie hier v roku 2020, rozhodol sa tokijský magistrát pôvodný štadión zbúrať a na jeho mieste postaviť nový, kapacitne väčší štadión, ktorý navrhol špičkový japonský architekt Kengo Kuma. Vtedy ešte nikto netušil, že sa pre covid bude musieť olympiáda o rok posunúť a že tribúny pre divákov zostanú prázdne kvôli pandémii.“ Rozporuplne pôsobilo aj rozhodnutie presunúť časť hier do prefektúry Fukušima, len necelé desaťročie od jadrovej katastrofy. 

Ďalšie kroky režisérky viedli do Európy – do Paríža, ktorý sa chystal na olympiádu 2024. „Aj tam som hovorila s množstvom ľudí, ktorí bytostne nesúhlasia s tým, aby sa hry v Paríži konali – kvôli ich neudržateľnosti, vysokému rozpočtu v dobe prudkej inflácie a opulentnosti, ktorá len znepríjemňuje život miestnym obyvateľom – kvôli výstavbe novej olympijskej dediny sa často musia vysťahovať preč. Ale pokrok sa dá len ťažko zastaviť a najsledovanejšiu celosvetovú športovú akciu tiež. Mnohí volajú po reforme. Tú sľuboval už niekdajší šéf MOV Juan Antonio Samaranch, ale od sna k udržateľným olympiádom má súčasná situácia ešte veľmi ďaleko,” dodáva Honcoop, ktorá na dokumente pracovala šesť rokov. Do filmu oslovila expertov, architektov, zástupcov olympijských výborov i odporcov týchto hier, a aj sama do neho zasahuje svojím komentárom, ktorým zaraďuje jednotlivé miesta do kontextu. Olmypijský medzičas mal premiéru na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave.

Olympijský medzičas (r. Haruna Honcoop, Česko/Slovensko, 2023)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 240 300* eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 37 000* eur) * údaje z registračného systému AVF
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, mp4

zs
foto: Filmtopia

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.