Agneša Kalinová, slovenská novinárka, prekladateľka odbornej, umeleckej i umenovednej literatúry z francúzštiny, nemčiny a maďarčiny, bola prvou výraznou osobnosťou kritickej reflexie slovenského filmu. Narodila sa pred 100 rokmi 15. 7.
V obdobiach väčšieho i menšieho ideologického útlaku Agneša Kalinová spoločne s Pavlom Brankom, Richardom Blechom, Katarínou Hrabovskou a Emilom Lehutom významne formovala filmovú kritiku a recenzistiku na Slovensku. V ideologicky uvoľnených 60. rokoch minulého storočia presvedčivo a jasne vyzdvihovala nové naratívne postupy a tematické štruktúry novovlnných filmov slovenských i českých režisérov. Zároveň aktívne a pohotovo písala aj o zahraničných filmoch, čím slovenskému publiku prinášala potrebnú konfrontáciu s ostatným filmovým svetom. Sama hovorila: „Pre mňa bolo nesmierne dôležité písať o zahraničnej kultúre, o filmoch. Chcela som, aby Slovensko nezostalo zatuchnutou provinciou.“
Agneša Kalinová sa narodila 15. júla 1924 v Košiciach a jej záujem o film sa prejavil už v detstve. „Vyrastala som v Prešove a film bol vtedy jediným oknom do sveta a filmové diela boli jediné umelecké prejavy, ktoré sa k nám dostali v neskreslenej podobe, pretože v Prešove nebolo profesionálne divadlo. Ku knihám sme mali veľmi voľný prístup. Predávala sa nemecká, francúzska česká, slovenská i maďarská literatúra, ale ten film bol naozaj obrovským oknom do sveta, obdivovala som ho,“ spomínala pre Online lexikón slovenských filmových tvorcov na www.ftf.vsmu.sk Kalinová. So svojím budúcim manželom Jánom L. Kalinom (v r. 1949 – 1952 umelecký šéf výroby slovenskej oblasti Československého št. filmu a v roku 1964 zakladateľ a vedúci odboru filmovej dramaturgie na VŠMU v Bratislave) sa Kalinová spoznala už v období Slovenského štátu. Kalina mal už vtedy na slovenské pomery veľké filmové skúsenosti a vďaka nemu sa začala oboznamovať s filmologickou literatúrou a s filmovou teóriou a kritikou.
Počas 2. svetovej vojny však musela ukončiť štúdium na gymnáziu pre svoj „neárijský“ pôvod (maturitu si spravila až po vojne). Pred deportáciami sa zachránila útekom do Budapešti. Útočisko našla v kláštore rádu Dobrého pastiera. Svojich rodičov už nikdy nestretla, pretože zahynuli v koncentračnom tábore. Po vojne sa presťahovala do Bratislavy, vydala sa za Kalinu a začala študovať anglický a francúzsky jazyk na FF UK v Bratislave. Spoločne s manželom navštevovala filmové ateliéry na Barrandove, rozličné filmové podujatia, zúčastňovala sa rôznych stretnutí s vtedajšími filmovými tvorcami a umeleckou inteligenciou, vďaka čomu aktívne prenikala do filmového diania na Slovensku. Toto tvorivé prostredie jej prinášalo viaceré pracovné možnosti. Sama zaspomínala na začiatky svojej prekladateľskej kariéry: „Aj na francúzsky konzulát, kde som pôsobila ako prekladateľka, som sa dostala cez film. Lebo hneď na jar v tom roku 1946 bol prvý festival francúzskeho filmu, na ktorý prišla filmová delegácia a hrali sa tam vynikajúce francúzske filmy ako Večný návrat ( 1943, réžia J. Delannoy), Návšteva z temnôt (1942, réžia M. Carné) a pod. Na tie sa taktiež dodnes pamätám. Boli to vlastne filmy, ktoré sa nakrúcali ešte koncom vojny, a ktoré symbolickým spôsobom prejavovali nejaký odpor proti nemeckej okupácii, takže sa v plnej sláve premietali hneď po oslobodení. Patril tu aj film Deti raja (1945, réžia M. Carné) a Marcel Carné bol hlavným režisérom tejto kategórie filmov. Festivalu sa zúčastnili aj ľudia z francúzskeho konzulátu a boli veľmi prekvapení ako dobre hovorím po francúzsky, pretože som tam tlmočila ľuďom, ktorí nevedeli po francúzsky. Hneď mi teda ponúkli to miesto prekladateľky.“
V roku 1948 z nadšenia napísala svoju prvú kritiku na sovietsky film Pätnásťročný kapitán(r. V. Žuravľov, 1946), ktorú zaniesla do redakcie denníka Pravda. Recenziu uverejnili a Kalinovej navyše ponúkli stálu spoluprácu. „Mojím hlavným zámerom písania filmových kritík bolo upozorňovať obecenstvo na dobré filmy, aby ľudia chodili do kina na to, čo sa mi zdalo dobré, a nie na niečo gýčové alebo nezaujímavé.“ Odvtedy svoje články aktívne publikovala v rôznych filmových periodikách ako Náš film, Film a divadlo či Filmové a televizní noviny, dokonca aj do nefilmového spoločensko-kritického týždenníka Nové slovo a naďalej prispievala do kultúrnych rubrík denníkov Pravda a Smena. V období rokov 1952 – 1968 bola neoddeliteľnou súčasťou redakcie týždenníka Kultúrny život, v ktorej sa stala členkou redakčnej rady a vedúcou redaktorkou oddelenia divadlo-film-hudba. O významnej a zároveň náročnej úlohe Kultúrneho života v slovenskej spoločnosti Kalinová povedala: „Musím povedať, že Kultúrny život bol orgán Zväzu slovenských spisovateľov, ktorý v 60. rokoch zohral veľmi výraznú úlohu v príprave toho, čo sa potom nazývalo Pražskou jarou. Myslím si, že je veľkým omylom na toto obdobie hľadieť ako na čosi, čo vybuchlo z ničoho, a čo trvalo pol roka. Myslím, že išlo o proces, ktorý sa naozaj začal v roku 1956 a ktorý vrcholil v roku 1968. A v rámci tohto procesu boli úsilia najmä v kultúre, v umení otvárať širšie priestory, vracať sa aj k moderným smerom, obnoviť možnosti experimentu v umení, otvárať dvere, dostávať väčšie informácie zo sveta. Súčasne išlo aj o reformu ekonomiky, ktorá sa presadzovala už v 60. rokoch. A najmä na Slovensku išlo aj o revíziu pohľadu na Slovenské národné povstanie, na hodnotenie celej minulosti. Mnohé z týchto problémov sa pretriasali práve v týždenníku Kultúrny život. Aj s veľkými bojmi s cenzúrou, že v poslednej chvíli nám článok cenzúra nepustila, že sme museli doniesť náhradný materiál, pretože povedali, že noviny musia vyjsť.“
Ako zabehnutá filmová kritička sa Kalinová prihlásila do Klubu slovenských a českých filmových novinárov, ktorý sa neskôr začlenil do Medzinárodnej federácie filmovej tlače FIPRESCI. Vďaka tejto organizácii sa ako delegovaná členka poroty cien FIPRESCI dostala na rôzne domáce i zahraničné festivaly ako Karlovy Vary, Bergamo, Cannes či San Sebastian. Pre Online lexikón slovenských filmových tvorcov spomínala:„Mala som aj tú výhodu, že som vedela dobre po francúzsky, po nemecky a po maďarsky, že som teda mohla mať bezprostredné kontakty aj s filmovými tvorcami. S tými som robila predovšetkým rozhovory, a s filmovými novinármi som si mohla naozaj vymieňať názory a dozvedať sa o situácii vonku. (…)Prvý veľký filmový festival, na ktorý som sa dostala v roku 1960, bol v Cannes. To bol naozaj šokový zážitok pre mňa, (…). Bola to nečakaná konfrontácia s filmovým svetom, lebo to bol úžasný festival a premietali tam Felliniho Sladký život (1960), bol tam škandál s Antoninoniho Dobrodružstvom (1960), tam naozaj nastal filmový prevrat.“ V roku 1968 Kalinová do slovenčiny preložila Dejiny filmu Ulricha Gregora a Enna Patalasa.
Agneša Kalinová vynikala svojou húževnatosťou, odbornosťou a nebojácnosťou. V povojnovom období čelila nezáujmu slovenskej inteligencie o film ako o umenie a jej najväčšou snahou bolo dostať film do stredobodu záujmu v slovenskej kultúre. V neskorších časoch sa musela zase neustále pasovať a naťahovať s viac či menej striktným cenzúrnym tlakom. Existencia otvorenej diskusie v redakcii Kultúrneho života jej najprv umožňovala horlivo zasahovať do aktuálneho kultúrneho, najmä filmového diania, no na začiatku 70. rokov minulého storočia vyústila k jej publikačnému zákazu a neskôr k absolútnemu zákazu pracovať kdekoľvek v kultúrnom sektore.
V nasledujúcom období vystriedala viaceré zamestnania, no kvôli neustálemu politickému tlaku sa spolu s rodinou v roku 1978 rozhodla emigrovať do Nemecka, kde až do roku 1995 pôsobila ako redaktorka českého a slovenského vysielania mníchovského rádia Slobodná Európa. Aj napriek všetkému nezanevrela na film ani na svoju domovinu a svoje časté návštevy na Slovensku spájala s prezentáciou autobiografických kníh jej zosnulého manžela Jána Kalinu. Celý svoj život sa zaujímala o zahraničnú aj slovenskú kultúru a nesmierne rada chodila do kina. V roku 2012 vyšiel v Aspekte knižný rozhovor Agneše Kalinovej s Janou Juráňovou Mojich 7 životov.
Agneša Kalinová zomrela 18. septembra 2014 v Mníchove.
Spracované s využitím Online lexikónu slovenských filmových tvorcov na www.ftf.vsmu.sk