Trinásteho augusta si pripomenieme 100. výročie narodenia osobnosti slovenskej kinematografie, ktorá za sebou zanechala literárne i filmové dielo, no ktorej funkcionárske pôsobenie vo filmovom priemysle šesťdesiatych rokov bolo značne rozporuplné.
Pavel Gejdoš sa narodil ako najmladší syn murára a bryndziarky v liptovskej dedinke Iľanovo. Pôvodne sa chcel stať učiteľom, no ako to už v tom čase bývalo, na štúdiá sa pre finančnú situáciu rodiny často dostalo len jedno dieťa, a tým bol v prípade Gejdošovcov prostredný brat Milan. Najmladší Pavel preto odišiel pracovať ako robotník do Svitu, sídla baťovskej fabriky a priemyselného centra severného Slovenska. Vo voľnom čase sa venoval písaniu poézie a rôznych dramatických útvarov a začal aj s ochotníckym divadlom. Neskôr sa vďaka osobnej angažovanosti v umeleckých aktivitách vo fabrike stal miestnym kultúrnym referentom a divadlo mu učarovalo natoľko, že ho dokonca pozvali za eléva herectva v Slovenskom národnom divadle. Tam nakoniec nenastúpil, ale napriek akejsi vnútornej neochote opustiť rodný kraj napokon predsa len prijal ponuku odísť do Bratislavy, aby sa stal súčasťou rodiacej sa povojnovej kinematografie.
V hlavnom meste sa spočiatku dlho neohrial a na dva roky odišiel na východné Slovensko, kde pôsobil ako filmový spravodajca. Po návrate sa však už naplno uchytil v štátnom filme. Začínal v dokumentárnom filme ako režisér a dramaturg (napr. film Cesta večných spomienok, 1957), pričom sa simultánne venoval aj literárnej tvorbe (debutoval zbierkou budovateľských básní Moja láska – mier roku 1951). Roku 1963 sa stal riaditeľom Filmových ateliérov Koliba, no jeho pôsobenie v tejto funkcii neprinieslo filmárom pozitívne výsledky, keďže sa privilegovali rozhodnutia o schvaľovaní scenárov najvyšších funkcionárov, medzi ktorých patril práve Gejdoš. Vo funkcii napokon zakrátko pre veľkú nespokojnosť filmárov skončil. Vo filmovej tvorbe ďalej pôsobil ako scenárista a nasledujúce roky sedemdesiate a osemdesiate sa autorsky podpísal pod viacero televíznych filmov (Strieborný Neptún, 1970, Katakomby, 1971, Návšteva, 1973, Prázdniny u starej mamy, 1976 či Reťazenie, 1983).
Gejdošovu autorskú tvorbu i jeho funkcionárske pôsobenie pravdepodobne do veľkej miery ovplyvnili rodinné pozadie a ideologická zanietenosť. Azda najvýraznejším motívom, ktorým je previazaná ako jeho názorová orientácia, tak aj tvorivá aktivita, bola slovenská dedina a jej premeny. Gejdošov otec bol v období združstevňovania straníckym agitátorom a agitátorský duch sa uplatnil aj v Gejdošovom názore na umenie – malo prevziať agitátorskú funkciu, a to sa prejavilo na ideologickom pozadí nielen jeho vlastnej tvorivej cesty, ale aj cesty iných filmárov ovplyvnených schvaľovacími procesmi. Príčinu vymiznutia témy dedinského človeka z javísk a filmových plátien videl práve v autoroch: „Boli tu snahy odtrhnúť umenie od života. Do literatúry, na plátna kín a na obrazovky sa nedostávali ľudia z tohto bežného každodenného života, ich príhody a problémy. Najviac na to doplatila naša dedina.“[1]
Do roku 1989 sa mu dostalo niekoľkých ocenení, medzi nimi aj vyznamenanie za obetavú prácu pre socializmus či titul zaslúžilého umelca.
[1] HAJDANI, Gejza: Hovoríme s Paľom Gejdoľom. In: Roľnícke noviny, 18.9.1975, s. 8.