Pavel Gejdoš st.

Trinásteho augusta si pripomenieme 100. výročie narodenia osobnosti slovenskej kinematografie, ktorá za sebou zanechala literárne i filmové dielo, no ktorej funkcionárske pôsobenie vo filmovom priemysle šesťdesiatych rokov bolo značne rozporuplné.

Pavel Gejdoš sa narodil ako najmladší syn murára a bryndziarky v liptovskej dedinke Iľanovo. Pôvodne sa chcel stať učiteľom, no ako to už v tom čase bývalo, na štúdiá sa pre finančnú situáciu rodiny často dostalo len jedno dieťa, a tým bol v prípade Gejdošovcov prostredný brat Milan. Najmladší Pavel preto odišiel pracovať ako robotník do Svitu, sídla baťovskej fabriky a priemyselného centra severného Slovenska. Vo voľnom čase sa venoval písaniu poézie a rôznych dramatických útvarov a začal aj s ochotníckym divadlom. Neskôr sa vďaka osobnej angažovanosti v umeleckých aktivitách vo fabrike stal miestnym kultúrnym referentom a divadlo mu učarovalo natoľko, že ho dokonca pozvali za eléva herectva v Slovenskom národnom divadle. Tam nakoniec nenastúpil, ale napriek akejsi vnútornej neochote opustiť rodný kraj napokon predsa len prijal ponuku odísť do Bratislavy, aby sa stal súčasťou rodiacej sa povojnovej kinematografie.

V hlavnom meste sa spočiatku dlho neohrial a na dva roky odišiel na východné Slovensko, kde pôsobil ako filmový spravodajca. Po návrate sa však už naplno uchytil v štátnom filme. Začínal v dokumentárnom filme ako režisér a dramaturg (napr. film Cesta večných spomienok, 1957), pričom sa simultánne venoval aj literárnej tvorbe (debutoval zbierkou budovateľských básní Moja láska – mier roku 1951). Roku 1963 sa stal riaditeľom Filmových ateliérov Koliba, no jeho pôsobenie v tejto funkcii neprinieslo filmárom pozitívne výsledky, keďže sa privilegovali rozhodnutia o schvaľovaní scenárov najvyšších funkcionárov, medzi ktorých patril práve Gejdoš. Vo funkcii napokon zakrátko pre veľkú nespokojnosť filmárov skončil. Vo filmovej tvorbe ďalej pôsobil ako scenárista a nasledujúce roky sedemdesiate a osemdesiate sa autorsky podpísal pod viacero televíznych filmov (Strieborný Neptún, 1970, Katakomby, 1971, Návšteva, 1973, Prázdniny u starej mamy, 1976 či Reťazenie, 1983).

Gejdošovu autorskú tvorbu i jeho funkcionárske pôsobenie pravdepodobne do veľkej miery ovplyvnili rodinné pozadie a ideologická zanietenosť. Azda najvýraznejším motívom, ktorým je previazaná ako jeho názorová orientácia, tak aj tvorivá aktivita, bola slovenská dedina a jej premeny. Gejdošov otec bol v období združstevňovania straníckym agitátorom a agitátorský duch sa uplatnil aj v Gejdošovom názore na umenie – malo prevziať agitátorskú funkciu, a to sa prejavilo na ideologickom pozadí nielen jeho vlastnej tvorivej cesty, ale aj cesty iných filmárov ovplyvnených schvaľovacími procesmi. Príčinu vymiznutia témy dedinského človeka z javísk a filmových plátien videl práve v autoroch: „Boli tu snahy odtrhnúť umenie od života. Do literatúry, na plátna kín a na obrazovky sa nedostávali ľudia z tohto bežného každodenného života, ich príhody a problémy. Najviac na to doplatila naša dedina.[1]

Do roku 1989 sa mu dostalo niekoľkých ocenení, medzi  nimi aj vyznamenanie za obetavú prácu pre socializmus či titul zaslúžilého umelca.


[1] HAJDANI, Gejza: Hovoríme s Paľom Gejdoľom. In: Roľnícke noviny, 18.9.1975, s. 8.

FOTO: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.