Vlado Kubenko, Prečerpávacia vodná elektráreň Ipeľ

Vlado Kubenko, vlastným menom Aladár, jeden z priekopníkov slovenského dokumentárneho filmu by 10. augusta 2024 oslávil 100 rokov.

Medzi Kubenkove prvé skúsenosti s filmom patrila spoluréžia krátkej animovanej agitky proti čiernemu obchodu s názvom Hurrá na nich (autorom animácie, námetu, scenára a spolurežisérom bol Viktor Kubal), ako aj práca asistenta réžie na hraných filmoch Varuj…! (r. Martin Frič), Vlčie diery (r. Paľo Bielik), Priehrada (r. Paľo Bielik) a Katka (r. Ján Kadár). V poslednom menovanom si aj zahral postavu röntgenológa, hlas mu však prepožičal režisér a herec Martin Ťapák.

Jeho jediným krátkometrážnym hraným filmom bol v roku 1956 Mišo sebepán – doktrínam socialistického realizmu poplatný príbeh gazdu Miša. Väčšinu kariéry však pôsobil v dokumentárnom filme, predovšetkým krátkometrážnom. Do jeho filmografie patrí takmer stovka reportážnych, cestopisných filmov, ako aj filmy o umení, najmä výtvarnom – napríklad Insitné umenie, krátkometrážny film z I. trienále insitného umenia v Bratislave v roku 1966, v rokoch 1967 – 1989 reportáže Bienále ilustrácií Bratislava, filmový portrét insitnej maliarky Anny Ličkovej Návraty za šťastím či filmy o tvorbe maliarov Cypriána Majerníka, Jana Hálu, Jozefa Kostku, sochára Vladimíra Kompánka, ale aj básnika Rudolfa Fabryho, spisovateľa Vladimíra Mináča. „Pre Kubenkove filmy je príznačné abstrahovanie základných symbolických významov výtvarníkovho diela a pohyb v rámci hodnôt romantizmu,“ píše Jelena Paštéková v Dejinách slovenskej kinematografie.

V jeho filmografii nájdeme aj trojicu filmov situovaných do Indie: Črty z Indie, dokumentárnu reportáž z pobytu bratislavskej pantomímy v Indii, Karla o tamojších budhistických chrámoch a Moderní indickí maliari o štyroch predstaviteľoch indického maliarstva. Vďaka nadviazaniu diplomatických stykov s Kambodžským kráľovstvom vznikli v Kubenkovej réžii štyri filmy o historických pamiatkach a ľudovom umení kmérskej kultúry: Angkorvat ako jeden z prvých slovenských anamorfotických filmov, Bajon, Deň v Phnom Penhe o hlavnom meste Kambodže acestopis Úsmevy Angkoru. V publikácii Rodinné filmové striebro o nich Martin Kaňuch píše: „Kubenkove filmy z Kambodže spája leitmotív prerastania prírody a činnosti človeka. Inšpiráciu hľadal u Flahertyho, podľa Urca si pred cestou viackrát nechal premietnuť jeho filmy. Priťahovalo ho flahertyovské rozkrývanie spätosti človeka a prostredia, v ktorom žije. S veľkým rešpektom, nielen preto, že bol z filmovej ,zelenej lúky‘, pristupoval k zachyteniu odkazu dávnej civilizácie. Rozhodne sa vyhol lacnej efektnosti obrazov. Mal šťastie na už z Vietnamu pripraveného kameramana Jána Cifru.“ Navyše podľa Kaňucha „vysoko presiahli očakávané cestopisno-propagačné a internacionálne družobné spracovanie“.

Spolu so scenáristom a režisérom Miroslavom Horňákom pracovali na scenári k filmu na motívy knihy generála Ludvíka Slobodu Z Buzuluku do Prahy a výsledkom bol celovečerný dokumentárny film Stretnutie k oslavám 20. výročia oslobodenia ČSR v roku 1965. Podľa Rudolfa Urca, ktorý spomienky a reflexiu tvorby Vlada Kubenku, ako aj iných dokumentaristov spracoval v knihách Traja veteráni za kamerouNeviditeľné dejiny dokumentaristov, je Kubenkovým najvýznamnejším dielom Hr. Peklo. Krátkometrážny portrét hradlára vyprevádzajúceho vlaky uprostred samoty Kremnických vrchov kladie dôraz na výtvarnosť obrazov, rituálnosť vyprevádzania stajomňuje vycizelované záberovanie a v závere aj snehová víchrica, ktorá pred vstupom do železničného tunela vytvorí nadrealisticky pôsobiaci portál. Pri tomto filme – a aj mnohých iných – boli jeho spolupracovníkmi kameraman Alexander Strelinger a skladateľ Roman Berger. „V jeho koncepcii non-fiction niet miesta pre reportážnosť, aktualitu, väčšmi uprednostňoval rekonštrukciu, starostlivú prácu s tvarom, príklon k vízii dokumentarizmu v duchu jeho zakladateľov z tridsiatych rokov,“ charakterizuje Kubenkovu tvorbu Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie.

Kubenko bol zároveň spoluautorom filmu Čas, ktorý žijeme, dokumentujúcom obrodný proces v Československu v roku 1968. O rok neskôr sa podieľal na vzniku filmu Tryzna, ktorý reflektoval spoločensko-politickú situáciu po smrti Jána Palacha, smútočné pochody a protestné akcie odohrávajúce sa v Prahe a Bratislave na podporu jeho odkazu.

V sedemdesiatych rokoch sa po dlhom čase podieľal na réžii ďalších dvoch animovaných filmov – Povesť o láske Barančeky. K 30. výročiu SNP vytvoril snímky Kalište Kde vtáci nelietajú. Jeho posledným filmom je dokumentárna reportáž Prečerpávacia vodná elektráreň Ipeľ.  

Vlado Kubenko zomrel 26. 5. 1993 v Bratislave.

Autor:

FOTO: z nakrúcania filmu Prečerpávacia vodná elektráreň Ipeľ / Zdroj: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.