Horizont: Americká sága
Horizon: An American Saga – Chapter 1
USA, 2024, XX min., MN 15
western

Réžia: Kevin Costner
Scenár: Kevin Costner, Jon Baird
Kamera: J. Michael Muro
Hudba: John Debney
Hrajú: Kevin Costner, Sam Worthington, Isabelle Fuhrman, Sienna Miller, Abbey Lee, Jamie Campbell Bower, Jena Malone, Michael Angarano

Vitajte na starom dobrom divokom západe, ktorý má každý rád! Horizont: Americká sága sa odohráva počas obdobia americkej občianskej vojny v 60. rokoch 19. storočia a prezentuje predvojnové aj povojnové obdobie. Celovečerný film zavedie diváka na emocionálnu cestu na ktorej zažije obdobie rozkvetu Ameriky očami rodín, priateľov i nepriateľov. Horizont: Americká sága je jedným z najlepších westernov, aký bol za posledné desaťročia nakrútený.

 

Žáner: western
Dĺžka: XX min.
Jazyková verzia: anglicky s českými titulkami
Odporúčaná prístupnosť: nevhodné pre maloletých do 15 rokov
Obsahové deskriptory: nahota, násile, strach
Distribútor: Vertigo Distribution
Premiéra: 27. 6. 2024

FOTO: Vertigo Distribution

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

70. MFF Oberhausen

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom...

Týždeň vo filme 1964: Nádych či výdych

To, čo nám v tejto mesačnej kolekcii tvorcovia žurnálov ponúkajú, príliš nezaujme. Či si len vydýchli po mesiacoch obnovenej výroby týždenníka v Bratislave a napätia z hľadania originálnych ciest, alebo či sa práve chystajú nadýchnuť na ešte väčšie tvorivejšie vypätie v novom ročníku, sa dozvieme, keď televízia zaradí do svojho programu týždenníky nasledujúceho ročníka. Kedy to bude? Ale buďme spravodliví. Slová piesne Ľubomíra Feldeka (na melódiu Ilju Zeljenku) nás rozhodne zaujmú, tým viac, že ich spievajú poslucháči VŠMU, ktorými boli vtedy okrem iných aj Marián Labuda, Stano Dančiak či Oľga Šalagová. To je však až v čísle 52, tak poďme po poriadku. Kolekcia sa začína (č. 46) monotematickým týždenníkom poolympijských úvah (Tokio 1964 – to bolo, keď najstarší z Weissovcov a s ním ďalších osem Slovákov získalo vo futbale striebro) o problémoch našej telovýchovy. V Berlíne úspešne vystúpili naši pantomimisti Sládek a Žlábek a v našich kinách ako novinku začali premietať 70 mm film (č. 47). V tristohektárovom polesí v Javorí pri Zvolene sa premnožili diviaky, narátali ich vraj 250. Po veľkej poľovačke (č. 48) ich poľovníci skolili osem, čo bol vtedy dôvod na veľkú spokojnosť. Hostina nebola obsahom šotu, ale zato výlet do Slovenského Grobu na husacinu pod titulkom Zvedavá kamera už áno. Slová komentátora (č. 50): „papuče a televízia sú jediné, čo sme ochotní...

Zásadné filmy Ľudmily Bubánovej

Ako tínedžerka som bola fascinovaná modernou ázijskou kinematografiou. Hltala som všetko, k čomu som sa dostala. Asi preto, že som sa chcela ponoriť do veľkomesta, stratiť sa v jeho nočnom čare a hypnotizujúcej samote. Mojím najobľúbenejším filmom bol vtedy Fallen Angels Wong Kar Waia. Priťahoval ma ten groteskný, neónový, chaotický a smutný svet s jeho osamelými čudnými obyvateľmi. Priznávam, odvtedy som ten film ani raz nevidela. Obávam sa totiž, že moje dnešné ja, ktoré je dospelé, racionálne a menej zasnené, by už nerozumelo vtedajším emóciám. Som presvedčená, že v živote každého z nás existujú umelecké zážitky, ktoré majú svoj význam v určitej fáze dospievania. Neuveriteľne silným zážitkom bola pre mňa Pina Wima Wendersa, poetický filmový portrét nemeckej choreografky Piny Bausch. Film, ako aj ona sama a jej tvorba, mali mimoriadny vplyv na to, ako som začala rozmýšľať o umení. Ako o zrkadle každodenného života, zloženého z útržkov, roztrieštených do mikropríbehov, zdanlivo banálnych situácií, ktoré môžu odhaliť najhlbšie ľudské emócie. Aj sama si v poslednej dobe čoraz viac začínam vážiť význam každodennosti a prežívania „malých“ okamihov. Podobnú zmenu pozorujem taktiež v kultúre. Obrat od monumentálnych, tragických príbehov smerom k lokálnemu a na prvý pohľad bezvýznamnému. Cítim to v návrate k remeslám, ručným prácam, akoby v snahe spomaliť čas a zastaviť sa pri...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.