Starý dub

Opäť Loach a opäť svoj

Zuzana Mojžišová

Ken Loach je nielen v britskej kinematografii neprehliadnuteľným tvorcom s rovnako neprehliadnuteľným štýlom, ako aj tematickým okruhom.

Na scéne je priam neuveriteľných šesť dekád, začínal ako režisér pre BBC v roku 1965. Jeho filmografiu tvoria úctyhodné desiatky snímok – hraných, televíznych aj dokumentárnych. On ako režisér, jeho spolupracovníci i jeho filmy získali najprestížnejšie ocenenia, len celkom stručne na ukážku: BAFTA, Benátky, Berlín, Cannes, César, Locarno, Karlove Vary… aj opakovane. V priestore kinematografie je – spolu s Mikeom Leighom – najvýznamnejším predstaviteľom prúdu vtipne nazvaného kitchen sink realism, ktorý bol „objavený“ a pomenovaný v polovici 50. rokov minulého storočia, našiel si cestu na divadelné dosky, do literatúry, výtvarného umenia a aj filmu. Nejde o únik z reality, sústreďuje sa na sociálno-politické otázky, bežný život a každodenné zápasy ľudí na nižších či až nízkych poschodiach spoločenskej hierarchie, najmä robotníckej triedy, nevyhýba sa tabuizovaným témam, podľa týchto znakov možno spoznať diela prislúchajúce k realizmu kuchynského drezu. Tvorba Kena Loacha je nimi prešpikovaná ‒ v dobrom i zlom.

„Odohráva sa na severovýchode Anglicka, čo je veľmi zvláštny región. Špecifický. Má svoj vlastný dialekt a svoje vlastné slová a veľmi výrazný, veľmi príznačný a veľmi silný charakter súvisiaci so starými, ale už zaniknutými priemyselnými odvetviami: stavbou lodí, oceliarstvom a ťažbou uhlia. Zrazu je všetko z toho preč. Nič nie je na pôvodnom mieste,“ povedal v rozhovore na portáli Vulture.com o dejisku svojho nateraz posledného filmu Starý dub (2023) režisér Ken Loach. 

Rovnako ako snímka sa volá aj lokál, ústredný interiér jej diania. I keď sa vlastne v bývalom baníckom pobrežnom mestečku, bohom, ľuďmi i mocou zabudnutom, veľa nedeje. Všetko tam padá dolu podobne ako posledné písmeno na štíte krčmy. Bieda, zatrpknutosť, beznádej, z nich vyplývajúca zlosť, ktorú niet na koho konkrétneho a prítomného obrátiť. Až kým sa v mestečku nezjavia sýrske rodiny utekajúce pred vojnou.

Hlavným nositeľom príbehu je majiteľ Starého duba TJ Ballantyne, ktorý žije iba s čiernym psíkom v byte nad putikou. Zápasí s vlastnými démonmi, veľa myslí na bývalé lepšie časy… „Hovorkyňou“ sýrskej komunity je mladá žena Járá, jemná a kultivovaná. Aj ona sa často vracia v myšlienkach domov. Spomínanie je tu vôbec silnou disciplínou, to isté robia aj ostatní obyvatelia mestečka, určujúcou udalosťou minulosti je veľký banícky štrajk, vtedy dávno dokázal z ľudí vyžmýkať veľa súdržnosti. Včera bolo včera, a dnes? Dnešok je dnešok a čoraz jasnejšie sa ukazuje, že pravdepodobne prinesie zásadné otázky nástojčivo vyžadujúce odpovede od všetkých zúčastnených. Na jednej strane tu máme strach z inakosti a z delenia sa o už i tak skromné zdroje, na druhej vedomie, potvrdené skúsenosťou, že v jednote je sila, hoci sa aj hlavnú bitku možno vyhrať nepodarí.

Filmová reč Kena Loacha je jednoduchá, čo však nebráni tomu, aby bola z istého uhla pohľadu zároveň sofistikovaná. Hoci hraná, občas „pôsobí“ dokumentaristicky. Je to filmár aktivista, ľavicovo orientovaný, primárne sústredený na mužský element. Príbehy, ktoré rozpráva, sú často o individuálnom boji proti realite veľkého sveta. Loach vždy stojí na strane slabších. Rád sa obklopuje rovnakými spoluautormi, patria k nim napríklad dvorný scenárista Paul Laverty, kameraman Robbie Ryan či strihač Jonathan Morris. Dokonale ovláda prácu s naturščikmi, čo patrí v jeho filmografii k najsviežejším momentom. Snaží sa burcovať, no vie i dojať k slzám. Je od snímky ku snímke svoj, no vždy aj trochu pozmenený. Politicky takto z diaľky (a trochu nekompatibilne) stojím na opačnom póle od stredu než slávny režisér. Aj v mojom prípade zohráva rolu empíria. Napriek tomu je Loachova oslava spolupatričnosti v ľavicovom šate vždy znovu a opäť ľahko stráviteľná. Škoda len, že je riešením lokálnym, nie globálnym.

 

STARÝ DUB
The Old Oak, Spojené kráľovstvo/Francúzsko/Belgicko, 2023
RÉŽIA Ken Loach ● SCENÁR Paul Laverty ● KAMERA Robbie Ryan ● STRIH Jonathan Morris ● ZVUK Ray Beckett ● HUDBA George Fenton
HRAJÚ Ebla Mari, Dave Turner, Debbie Honeywood, Trevor Fox, Laura Lee Daly, Jordan Louis
MINUTÁŽ 113 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 9. 5. 2024

Hodnotenie: 80%

FOTO: Film Europe

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

70. MFF Oberhausen

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom...

Týždeň vo filme 1964: Nádych či výdych

To, čo nám v tejto mesačnej kolekcii tvorcovia žurnálov ponúkajú, príliš nezaujme. Či si len vydýchli po mesiacoch obnovenej výroby týždenníka v Bratislave a napätia z hľadania originálnych ciest, alebo či sa práve chystajú nadýchnuť na ešte väčšie tvorivejšie vypätie v novom ročníku, sa dozvieme, keď televízia zaradí do svojho programu týždenníky nasledujúceho ročníka. Kedy to bude? Ale buďme spravodliví. Slová piesne Ľubomíra Feldeka (na melódiu Ilju Zeljenku) nás rozhodne zaujmú, tým viac, že ich spievajú poslucháči VŠMU, ktorými boli vtedy okrem iných aj Marián Labuda, Stano Dančiak či Oľga Šalagová. To je však až v čísle 52, tak poďme po poriadku. Kolekcia sa začína (č. 46) monotematickým týždenníkom poolympijských úvah (Tokio 1964 – to bolo, keď najstarší z Weissovcov a s ním ďalších osem Slovákov získalo vo futbale striebro) o problémoch našej telovýchovy. V Berlíne úspešne vystúpili naši pantomimisti Sládek a Žlábek a v našich kinách ako novinku začali premietať 70 mm film (č. 47). V tristohektárovom polesí v Javorí pri Zvolene sa premnožili diviaky, narátali ich vraj 250. Po veľkej poľovačke (č. 48) ich poľovníci skolili osem, čo bol vtedy dôvod na veľkú spokojnosť. Hostina nebola obsahom šotu, ale zato výlet do Slovenského Grobu na husacinu pod titulkom Zvedavá kamera už áno. Slová komentátora (č. 50): „papuče a televízia sú jediné, čo sme ochotní...

Zásadné filmy Ľudmily Bubánovej

Ako tínedžerka som bola fascinovaná modernou ázijskou kinematografiou. Hltala som všetko, k čomu som sa dostala. Asi preto, že som sa chcela ponoriť do veľkomesta, stratiť sa v jeho nočnom čare a hypnotizujúcej samote. Mojím najobľúbenejším filmom bol vtedy Fallen Angels Wong Kar Waia. Priťahoval ma ten groteskný, neónový, chaotický a smutný svet s jeho osamelými čudnými obyvateľmi. Priznávam, odvtedy som ten film ani raz nevidela. Obávam sa totiž, že moje dnešné ja, ktoré je dospelé, racionálne a menej zasnené, by už nerozumelo vtedajším emóciám. Som presvedčená, že v živote každého z nás existujú umelecké zážitky, ktoré majú svoj význam v určitej fáze dospievania. Neuveriteľne silným zážitkom bola pre mňa Pina Wima Wendersa, poetický filmový portrét nemeckej choreografky Piny Bausch. Film, ako aj ona sama a jej tvorba, mali mimoriadny vplyv na to, ako som začala rozmýšľať o umení. Ako o zrkadle každodenného života, zloženého z útržkov, roztrieštených do mikropríbehov, zdanlivo banálnych situácií, ktoré môžu odhaliť najhlbšie ľudské emócie. Aj sama si v poslednej dobe čoraz viac začínam vážiť význam každodennosti a prežívania „malých“ okamihov. Podobnú zmenu pozorujem taktiež v kultúre. Obrat od monumentálnych, tragických príbehov smerom k lokálnemu a na prvý pohľad bezvýznamnému. Cítim to v návrate k remeslám, ručným prácam, akoby v snahe spomaliť čas a zastaviť sa pri...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.