Záber z filmu Čarodejník Kajtek

Čarodejník Kajtek

Priveľa deuxov na mašinách

Zuzana Mojžišová

Posudzovanie filmov určených pre detského diváka, domnievam sa, je najťažšou recenzentskou disciplínou. Robí to totiž človek dospelý, a hoci si v sebe možno uchoval kus malého stvorenia, (pra)dávno vyrástol z detských sukničiek a nohavíc. Navyše čas nebeží len v individuálnom zmysle, mení aj generácie a celú spoločnosť, v posledných desaťročiach galopom.

Pre nakrúcanie filmov malým vždy iba veľkými, však inak to ani nemôže byť, platí to isté, ťažká disciplína, hoci pričasto sa zdá, akoby si to filmári neuvedomovali. Podceňujú svoje obecenstvo, dávajú znamienko rovnosti medzi dieťa a hlupáčik. A s hlupáčikom si môžete všeličo dovoliť urobiť, vodiť ho za nos. Tento druh premárnených šancí  vždy bolí najväčšmi. Poľsko-slovensko-český Čarodejník Kajtek (2023), videné očami dospelej recenzentky, je jednou z nich, žiaľ.

Príbeh snímky je adaptáciou rovnomenného románu Janusza Korczaka, významnej postavy poľskej kultúry, lekára, pedagóga a literáta židovskému pôvodu. Záverečné dni jeho života strávené medzi varšavským getom, kde viedol sirotinec, a vyhladzovacím táborom Treblinka, kde našiel smrť spolu s deťmi, má rozmer antickej tragédie. Nečudo, že bol viac ráz sfilmovaný, svoju verziu nakrútil v roku 1990 aj Andrzej Wajda. Rovnako bolo pre film či televíziu adaptovaných viacero jeho diel. Nateraz najnovšie po jednom z nich siahla poľská režisérka a scenáristka Magdalena Łazarkiewicz. Ide o druhý poľský prepis tejto Korczakovej knižky, v roku 1997 vznikla televízna verzia.

Hlavnou postavou Čarodejníka Kajteka je asi dvanásť-trinásťročný chlapec, žije s otcom a starou mamou v nájomnom byte a hrozí im deložovanie pre neplatenie činže. Kajtekova mama zomrela za nejasných okolností, temné bremeno sa vznáša nad zostatkom rodiny. Starká sa snaží vyvážiť otcov chlad a odstup, zastúpiť mamu, ale má to ťažké. Učiteľ v škole je trstenicový tyran, spolužiaci si radi robia žarty nielen z neho, ale i z Kajteka; dôvodom je jeho zvláštna zádumčivosť a schopnosť vôľou meniť realitu. Chlapec dospieva, ozýva sa v ňom túžba porozumieť nielen  dnešku, ale aj včerajšku. Keď sa do domu prisťahujú nové nájomníčky a do školy nastúpi nová pani učiteľka, veci okolo Kajteka sa začnú hýbať.

Formálny háv má snímka pekný, dobovú atmosféru sa jej podarilo sprítomniť kostýmovými kreáciami i výberom a úpravou prostredí exteriérových aj interiérových. Herecký tím, okrem detských postáv, tvoria zvučné mená.

A tu sa, žiaľ, zoznam mojich pochvál končí. Veď ak hviezda veľkosti Maje Komorowskej, predstaviteľky Kajtekovej babičky, pri uchopovaní charakteru tápa a musí sa uchýliť k jednoduchej rutine, k ošúchaným hereckých registrom, môže to znamenať jediné: postava, ktorú stvárňuje, je plochá, nedá sa čohosi hlbšieho zachytiť.  Filmu dokonale chýba zvonku odčítateľná kauzalita, divák ani na chvíľu netuší, odkiaľ vietor do príbehu zafúka, lenže nepredvídateľnosť nie je spojená napríklad s hrou na odhaľovanie nejakého tajomstva, ale výhradne s neujasnenosťou rozprávačskej koncepcie. Povestní bohovia na kladke sa do filmu spúšťajú s pravidelnosťou hodinového pondusu. Alebo: Snímka aj vnesie do hry niektoré tradičné atribúty (filmovej) rozprávky, ale neporadí si s nimi. Napríklad z troch  predmetov, ktoré hrdinovi darujú vedľajšie postavy, kým sa vyberie zachrániť dobro pred zlom – ruža z Jericha, elektrónka, vreckový nožík – len jeden naplní úlohu pomocníka.  Priveľa nesúrodých motívov, takmer nijaký vnútorný prerod postáv. Filmu chýba dramaturgická disciplína. Vizuálne efekty sú aj fajné, ale keď sa zopakujú po neviem koľký raz ako cez kopirák, človek sa chytá za hlavu. Kajtek niekedy rozpráva ako malé decko, inokedy ako hotový filozof.  Odkaz filmu ostáva skrytý v roztrieštených tmách. A dalo by sa pokračovať.

Čarodejník Kajtek sa jednoducho nepodaril.  (Pre poriadok treba povedať, že predlohu som nečítala, preto neviem posúdiť zložitosť adaptačného procesu ani to, nakoľko by poznanie literárneho prameňa otupilo alebo zvýraznilo negatívne kritický tón.)

 

ČARODEJNÍK KAJTEK
Kajtek czarodziej, Poľsko, Slovensko, Česko, 2023
RÉŽIA: Magdalena Łazarkiewicz ● SCENÁR: Katarzyna Terechowicz, Magdalena Łazarkiewicz ● KAMERA: Rafał Paradowski ● STRIH: Konrad Śniady ● HUDBA: Antoni Komasa-Łazarkiewicz, Mary Komasa ● HRAJÚ: Eryk Biedunkiewicz, Maja Komorowska, Grzegorz Damięcki, Eva Sakálová, Martin Hofmann, Karolina Gruszka, Borys Otawa, Helena Mazur, Vít Bednárik a ďalší
MINUTÁŽ: 98 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 27. 6. 2024

Hodnotenie: 50%

FOTO: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.