Záber z filmu Drozd

Drozd v černičí

K drozdej žene

Jakub Lenčéš

Elene Naveriani režíruje pozorný vrstevnatý vhľad do neveselej gruzínskej usadlosti. Žena v ťažisku Drozda v černičí je zajatá v modrých šatách, volá sa Etero. Černicový lekvár si riedi vodou. Koláč vychutnáva technikou s naslineným prstom. Drozd zatiaľ mení stav nevysloviteľného na ešte nevyslovené. Inertné utýrané srdce na seizmickú oblasť.

Rieka v rokline hučí, plody sú zrelé. Etero oberá černice. Odrazu si všimne prílet drozda, na pár chvíľ spolu sprisahanecky spočívajú. Keď drozd odletí, Etero si – snáď pod vplyvom istého vnuknutia či osamenia samotného – vloží černicu do úst. Tú černicu, ktorú drží v ruke už vtedy, keď sa na drozda zblízka pozerá, presne vtedy, keď drozd hľadí smerom k nej a aj k černici. Náhla kontrakcia. V okamihu letí i ona, no to, čo sa stane naozaj, zakmitá ťažko identifikovateľné. Synkopa, čosi medzi šmykom a skokom do rokliny. Niečo medzi nehodou a snom. Preborením a prebudením. Evokácia iba nepravdepodobného začiatku. Je to sústredenie hraničných síl, regenerácia aj prestrih: takmer rituálna udalosť drozdom druhý raz obnovenej a zároveň pádom/vylezením naspäť na útes znovu úspešne prestrihnutej pupočnej šnúry. 

Má 48 rokov, pracuje v obchode s hygienickými potrebami. Gély, šampóny, čistiace prostriedky sa neviažu s ranami z minulosti ani s trpkými prízrakmi a ani s nespravodlivými obvineniami za smrť matky. S jedovatým malomeštiactvom tiež nie. Ruka sa iba ironicky, samopašne, dokonca súcitne(?) prehŕňa v rozsypanom pracom prášku. Etero existuje skrytá pred inými, zatajená pred sebou. Bezbranne nasleduje vštepené vzorce a spôsoby. Drozdia interakcia je ale jasný lúč. Oslobodzujúci objav, že krása je možná. Etero prestáva a začína, iba černice zostávajú, aké boli.

Černice tu simulujú návrat k tomu, čo nie je. Návrat tých, čo už nie sú. Pozoruhodne sceľujú prítomné s absenčným, momentálne s večným; černičie je útočiskom aj cintorínom. Pre Etero zmierom. Podvedomým, sebazáchovným reflexom.

Takéto preväzovanie každodenného – prírodných procesov, pracovných cyklov, ľudských blán a iných povrchov a látok – s čímsi éterickým, mesačným, nedotknuteľným je vo filme rozšírené a pravdepodobne podopierané i starostlivým až úpenlivým komponovaním výtvarnej zložky. Vonkajšok rodičovského domu, kde Etero býva, je večer osvetlený a nasnímaný tak, akoby bol výstavným objektom. Skôr spomienkou, konárom-pascou, nie domovom. Interiér podobne: chvíľami nadobúda až muzeálny charakter. 

Fascinácia farbou tvorí afektívne vymedzené, impresionisticky ladené pole. Temné, zmätočné, nešťastné. Tóny červenej, zelenej a modrej si uzurpujú celé izby a krajiny. Zbavujú ich vzduchu. (…) Alebo naopak nakláňajú Etero do akéhosi primárneho, pozitívneho, delikátneho bodu (do bodu nula), kde je všetko stále možné? Alebo vzduch ešte inak, špecificky parfumujú? Sú naozaj funkčným a sebavedomým farebným obehom, alebo skôr rigidným systémom? A ak by aj boli tokom a dynamickým trením, nakoľko je tá cirkulácia voľná a nakoľko okamžite zanášaná či spätne upchávaná determinovaným významom, presným postavením farieb v symbolickom poriadku? Čo na to všetky tie koberce, kreslá, závesy, obrusy, steny, stĺpy? 

Mlčia, prepadávajú sa, veď možno je to inak. Možno je potrebné film pretočiť ešte raz na úplný začiatok. Možno si Etero počína ako odkalisko nečistých vôd, povlakov nekontrolovateľných myslením. A možno do ruky, ktorá nepatrí Etero, do ruky prehŕňajúcej sa v rozsypanom pracom prášku, predsa magicky vsakujú jeho čistiace vlastnosti. (…) Drozd v černičí je filmom-rázcestím. Ambivalentný a nevyrovnaný film o sebaklamoch, o hodnotách aj o prehodnocovaní. Avšak Etero určite je a zostane vzácnou a silnou, stratenou i nájdenou.

 

Drozd v černičí
Blackbird Blackbird Blackberry, Švajčiarsko/Gruzínsko, 2023
RÉŽIA: Elene Naveriani ● SCENÁR: Elene Naveriani, Nikoloz Mdivani ● KAMERA: Agnesh Pakozdi ● STRIH: Aurora Franco Vögeli
HRAJÚ: Eka Chavleishvili, Teimuraz Chinchinadze
MINUTÁŽ: 110 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 16. 5. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

70. MFF Oberhausen

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom...

Týždeň vo filme 1964: Nádych či výdych

To, čo nám v tejto mesačnej kolekcii tvorcovia žurnálov ponúkajú, príliš nezaujme. Či si len vydýchli po mesiacoch obnovenej výroby týždenníka v Bratislave a napätia z hľadania originálnych ciest, alebo či sa práve chystajú nadýchnuť na ešte väčšie tvorivejšie vypätie v novom ročníku, sa dozvieme, keď televízia zaradí do svojho programu týždenníky nasledujúceho ročníka. Kedy to bude? Ale buďme spravodliví. Slová piesne Ľubomíra Feldeka (na melódiu Ilju Zeljenku) nás rozhodne zaujmú, tým viac, že ich spievajú poslucháči VŠMU, ktorými boli vtedy okrem iných aj Marián Labuda, Stano Dančiak či Oľga Šalagová. To je však až v čísle 52, tak poďme po poriadku. Kolekcia sa začína (č. 46) monotematickým týždenníkom poolympijských úvah (Tokio 1964 – to bolo, keď najstarší z Weissovcov a s ním ďalších osem Slovákov získalo vo futbale striebro) o problémoch našej telovýchovy. V Berlíne úspešne vystúpili naši pantomimisti Sládek a Žlábek a v našich kinách ako novinku začali premietať 70 mm film (č. 47). V tristohektárovom polesí v Javorí pri Zvolene sa premnožili diviaky, narátali ich vraj 250. Po veľkej poľovačke (č. 48) ich poľovníci skolili osem, čo bol vtedy dôvod na veľkú spokojnosť. Hostina nebola obsahom šotu, ale zato výlet do Slovenského Grobu na husacinu pod titulkom Zvedavá kamera už áno. Slová komentátora (č. 50): „papuče a televízia sú jediné, čo sme ochotní...

Zásadné filmy Ľudmily Bubánovej

Ako tínedžerka som bola fascinovaná modernou ázijskou kinematografiou. Hltala som všetko, k čomu som sa dostala. Asi preto, že som sa chcela ponoriť do veľkomesta, stratiť sa v jeho nočnom čare a hypnotizujúcej samote. Mojím najobľúbenejším filmom bol vtedy Fallen Angels Wong Kar Waia. Priťahoval ma ten groteskný, neónový, chaotický a smutný svet s jeho osamelými čudnými obyvateľmi. Priznávam, odvtedy som ten film ani raz nevidela. Obávam sa totiž, že moje dnešné ja, ktoré je dospelé, racionálne a menej zasnené, by už nerozumelo vtedajším emóciám. Som presvedčená, že v živote každého z nás existujú umelecké zážitky, ktoré majú svoj význam v určitej fáze dospievania. Neuveriteľne silným zážitkom bola pre mňa Pina Wima Wendersa, poetický filmový portrét nemeckej choreografky Piny Bausch. Film, ako aj ona sama a jej tvorba, mali mimoriadny vplyv na to, ako som začala rozmýšľať o umení. Ako o zrkadle každodenného života, zloženého z útržkov, roztrieštených do mikropríbehov, zdanlivo banálnych situácií, ktoré môžu odhaliť najhlbšie ľudské emócie. Aj sama si v poslednej dobe čoraz viac začínam vážiť význam každodennosti a prežívania „malých“ okamihov. Podobnú zmenu pozorujem taktiež v kultúre. Obrat od monumentálnych, tragických príbehov smerom k lokálnemu a na prvý pohľad bezvýznamnému. Cítim to v návrate k remeslám, ručným prácam, akoby v snahe spomaliť čas a zastaviť sa pri...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.