Záber z filmu Hranice Európy

Hranice Európy

Cena za európsky blahobyt

Dominika Moravčíková

Sedem rokov po oceňovanom filme Hranice práce (2017) sa novinárka Saša Uhlová a režisérka Apolena Rychlíková vracajú k formátu filmovej reportáže, ktorý odhaľuje spoločensky prehliadané ekonomické nerovnosti a porušovanie práv pracujúcich v rôznych odvetviach takzvanej lacnej práce. Tentoraz sa zamerali na podmienky práce ľudí zo stredno-východnej Európy v krajinách západu.

Česká sociologička Zuzana Uhde už v roku 2011 písala o takzvanej deformovanej emancipácii, ktorá je založená na transnacionálnych praktikách starostlivosti a jej komodifikácii. Ide o jav, v ktorom práca žien z bývalého východného bloku vo sfére starostlivosti o domácnosť a jej príslušníkov a príslušníčky umožňuje emancipáciu žien v krajinách západnej Európy.

Film Hranice Európy mapuje túto novodobú nerovnosť na vypointovaných reportážnych príkladoch z prostredia platenej starostlivosti o seniorov a seniorky, ale aj v oblastiach poľnohospodárstva a upratovania hotelových izieb. Zjednodušene by sa dalo povedať, že tvorkyne filmu v tejto dynamike nahrádzajú slovo emancipácia kľúčovým pojmom blahobyt (prítomným vo filme aj v jeho propagačných textoch), ktoré vyznieva kritickejšie a zároveň integruje aj výraznejšie negatívne dôsledky lacnej práce, než je „len“ trhom riadené vyslobodenie zo starostlivosti o príbuzných.

Saša Uhlová tak expanduje územie svojej investigatívy do širšej, až geopolitickej siete nerovností, ktorá udržiava existenciu lacnej práce. Necháva sa zamestnať na miestach, kde vo väčších skupinách pracujú migrantky a tvoria pomyselné enklávy ľudí slovenskej alebo poľskej národnosti v krajinách západnej Európy. Vo Francúzsku zase nemá žiadny pracovný kolektív a sama kmitá medzi bytmi a domami, v ktorých sa stará o seniorov a seniorky. Enormné tempo práce kontroluje WhatsApp skupina či karta s čipom. Keď jej pracovisko na nemeckej farme navštívi inšpektorát práce, nenájde žiadne pochybenia aj vďaka tomu, že zamestnávateľ na deň kontroly výnimočne pripraví zamestnankyniam zo zákona povinné ochranné pomôcky.

Rozprávanie filmu je mozaikou situácií z priebehu troch sezónnych zamestnaní. Skladá sa z dvoch hlavných prvkov: z roztraseného obrazu a zvuku tajnej kamery v okuliaroch, ktorý obsahuje napríklad aj vzdychanie vyčerpaním, a voiceoverového rozprávania, ktoré má charakter denníka.

Materiál skrytej kamery dopĺňajú zábery nakrútené štábom na miestach, kde Uhlová nemusí natáčať v utajení. V kontraste oproti fragmentovanej skúsenosti práce je sceľujúcim motívom filmu more. Objavuje sa viackrát v priebehu filmu a na konci protagonistku celkom pohltí (podobný očistný rituál zakončil aj predošlý film Hranice práce, v ktorom si Uhlová oholila hlavu).

Rovina osobného života Saše Uhlovej dramaticky pretne rozprávanie filmu správou o smrti otca, českého disidenta a signatára Charty 77 Petra Uhla. Uhlovú správa zasiahne počas čakania na prácu v Manchestri. V tejto skúsenosti sa stierajú mimopracovné rozdiely medzi novinárkou v utajení Uhlovou a jej kolegami a kolegyňami v zamestnaniach, nakoľko odlúčenie od rodiny a roztrúsenosť rodinných príslušníkov a príslušníčok po krajinách Európy patria medzi bežné charakteristiky života pracujúcich. Pomyselná platová opona, ako Uhlová nazýva dôsledky rozdelenia Európy v 20. storočí, ktorá umožňuje udržiavať ekonomické aj kultúrne rozdiely medzi bývalým východným a západným blokom, je aj oponou poznania – životy pracujúcich na poliach, v domácnostiach a hoteloch sú obvykle za hranicou zorného poľa tých, ktorí a ktoré výrobné prostriedky lacnej práce konzumujú. Ochota zaujímať sa o podmienky pracujúcich v týchto prekérnych zamestnaniach je jedinou nádejou na odstránenie lacnej práce. Všeobecne potrebný film Hranice Európy tedamôže byť špeciálne dôležitý pre publikum vyšších spoločenských tried v krajinách západnej Európy, ktorému umožní vystúpiť z oparu vlastnej nadradenosti a nároku na lacnú prácu ľudí z východu.

 

HRANICE EURÓPY
Hranice Evropy, Česká republika/Slovensko/Francúzsko, 2024
RÉŽIA: Apolena Rychlíková ● KAMERA: Jan Šípek, Petr Racek ● STRIH: Kateřina Krutská Vrbová ● ZVUK: Martin Kuhn ● HUDBA: Jonatan Pastirčák
MINUTÁŽ: 98 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 30. 5. 2024

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

70. MFF Oberhausen

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom...

Týždeň vo filme 1964: Nádych či výdych

To, čo nám v tejto mesačnej kolekcii tvorcovia žurnálov ponúkajú, príliš nezaujme. Či si len vydýchli po mesiacoch obnovenej výroby týždenníka v Bratislave a napätia z hľadania originálnych ciest, alebo či sa práve chystajú nadýchnuť na ešte väčšie tvorivejšie vypätie v novom ročníku, sa dozvieme, keď televízia zaradí do svojho programu týždenníky nasledujúceho ročníka. Kedy to bude? Ale buďme spravodliví. Slová piesne Ľubomíra Feldeka (na melódiu Ilju Zeljenku) nás rozhodne zaujmú, tým viac, že ich spievajú poslucháči VŠMU, ktorými boli vtedy okrem iných aj Marián Labuda, Stano Dančiak či Oľga Šalagová. To je však až v čísle 52, tak poďme po poriadku. Kolekcia sa začína (č. 46) monotematickým týždenníkom poolympijských úvah (Tokio 1964 – to bolo, keď najstarší z Weissovcov a s ním ďalších osem Slovákov získalo vo futbale striebro) o problémoch našej telovýchovy. V Berlíne úspešne vystúpili naši pantomimisti Sládek a Žlábek a v našich kinách ako novinku začali premietať 70 mm film (č. 47). V tristohektárovom polesí v Javorí pri Zvolene sa premnožili diviaky, narátali ich vraj 250. Po veľkej poľovačke (č. 48) ich poľovníci skolili osem, čo bol vtedy dôvod na veľkú spokojnosť. Hostina nebola obsahom šotu, ale zato výlet do Slovenského Grobu na husacinu pod titulkom Zvedavá kamera už áno. Slová komentátora (č. 50): „papuče a televízia sú jediné, čo sme ochotní...

Zásadné filmy Ľudmily Bubánovej

Ako tínedžerka som bola fascinovaná modernou ázijskou kinematografiou. Hltala som všetko, k čomu som sa dostala. Asi preto, že som sa chcela ponoriť do veľkomesta, stratiť sa v jeho nočnom čare a hypnotizujúcej samote. Mojím najobľúbenejším filmom bol vtedy Fallen Angels Wong Kar Waia. Priťahoval ma ten groteskný, neónový, chaotický a smutný svet s jeho osamelými čudnými obyvateľmi. Priznávam, odvtedy som ten film ani raz nevidela. Obávam sa totiž, že moje dnešné ja, ktoré je dospelé, racionálne a menej zasnené, by už nerozumelo vtedajším emóciám. Som presvedčená, že v živote každého z nás existujú umelecké zážitky, ktoré majú svoj význam v určitej fáze dospievania. Neuveriteľne silným zážitkom bola pre mňa Pina Wima Wendersa, poetický filmový portrét nemeckej choreografky Piny Bausch. Film, ako aj ona sama a jej tvorba, mali mimoriadny vplyv na to, ako som začala rozmýšľať o umení. Ako o zrkadle každodenného života, zloženého z útržkov, roztrieštených do mikropríbehov, zdanlivo banálnych situácií, ktoré môžu odhaliť najhlbšie ľudské emócie. Aj sama si v poslednej dobe čoraz viac začínam vážiť význam každodennosti a prežívania „malých“ okamihov. Podobnú zmenu pozorujem taktiež v kultúre. Obrat od monumentálnych, tragických príbehov smerom k lokálnemu a na prvý pohľad bezvýznamnému. Cítim to v návrate k remeslám, ručným prácam, akoby v snahe spomaliť čas a zastaviť sa pri...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.