Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy

Kam patrím?

Hľadanie domova a identity ako univerzálna skúsenosť

Žofia Ščuroková / poslucháčka katedry filmových štúdií na FTF VŠMU

Pod distribučným názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa skrývajú tri krátkometrážne dokumentárne tituly autorskej dvojice Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej – Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest a Bosphorus Kid. Snímky vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu Cultural Heritage and Identities of Europe’s Future (Kultúrne dedičstvo a identity európskej budúcnosti), zameraného na mladých ľudí a ich vnímanie vlastnej identity a sú funkčné nielen samostatne, ale aj ako vzájomne sa dopĺňajúci triptych.

Každý z filmov je zasadený do iného prostredia. V Maturantoch sledujú režisérky posledné momenty štúdia gymnazistov Kiery a Andreja z Rimavskej Soboty. Sebastian, protagonista Swaggiest of the Swaggiest je stredoškolák, ktorému sa s mamou a mladšou sestrou podarilo odísť z nebezpečnej štvrti v anglickom Coventry. Najstaršia spomedzi protagonistiek je Azi, hlavná postava Boshphorus Kid, študentka vysokej školy v Istanbule, kde si privyká na život v novom prostredí.

Režisérky si zvolili typologicky podobných protagonistov a protagonistky, ktorí  sa vyznačujú istou mierou uvedomelosti a citlivosti voči svojmu okoliu, so schopnosťou zhodnotiť životné situácie v ktorých sa nachádzajú, ako aj to, čo im budúcnosť ponúka, alebo ako ich, naopak, prostredie limituje.

Spoločným znakom dejových línií je síce výrazný vplyv rodiny na život a svetonázor, každý z príbehov však vo svojom jadre tematizuje čosi iné. Pri Kiere a Andrejovi je to otázka života v chudobnom regióne,  rozdelenia a odcudzenia rodiny kvôli odchodu za prácou do zahraničia. Blížiace sa maturitné skúšky dvojice tak so sebou prinášajú aj premýšľanie nad odchodom za štúdiom a tiež nad budúcnosťou za predpokladu, že by sa z okresu neodsťahovali. V prípade Sebastiana je to vysporiadavanie sa s náročnými životnými podmienkami, vplyv prostredia na jednotlivca a orientovanie sa v procese vlastného dospievania. Príbeh Azi má viac politický podtón, tematizuje vplyv represívnej štátnej politiky rozvracajúcej každodenný život na právo na vzdelanie a vzdelávaciu inštitúciu ako priestor, kde by sa mal mladý človek cítiť bezpečne a slobodne.

Zvolenie vekovo príbuzných protagonistov a protagonistiek by mohlo zvádzať k uvažovaniu o filme ako o generačnej výpovedi. Témy, ktoré dokumenty prezentujú, ale, práve naopak, nie sú nijako špecifické pre danú generáciu. Sú niečím, čo ju presahuje, čo generácie skôr spája, než od seba oddeľuje. Naprieč časom, ale aj geograficky, naprieč Európou. Skúsenosť dospievania, hľadania domova a toho, čo pre človeka predstavuje, ako aj vlastnej identity a osobných ambícií ovplyvnených rodinnými vzťahmi a širším sociálnym a kultúrnym prostredím, je absolútne univerzálna. Všetci mladí ľudia predsa hľadajú odpoveď na  prirodzene sa vynárajúce otázky: kto som a kam patrím?

Dokumentárny triptych umne kombinuje ľahkosť a veselosť s dávkou vážnosti. Formálne sa snímky líšia a každá z nich sa vyznačuje inou mierou odstupu režisérok od snímaných situácií, resp. ich sprítomňovania sa vo filmoch. Vždy sú však kombináciou observačných scén a monológov, prípadne dialógov či iných priamych interakcií mladých ľudí so štábom. Filmy nechávajú hovoriť svojich protagonistov a protagonistky, autorky sa nesnažia prezentovať publiku vlastné stanovisko, vyhýbajú sa vynášaniu súdov a neposkytujú konkrétne závery. Skôr so záujmom sledujú, aký obraz samých seba im v rámci každodenného života nakrúcané osoby ponúknu. Tie na oplátku ponúkajú prekvapivo intímnu úprimnosť a bezprostrednosť.

Občas človek narazí na film, ktorý zatiahne za nitky v jeho vnútri takým spôsobom, že sa o zážitok z neho nechce deliť s inými ľuďmi. Chce si intímny dialóg medzi sebou a filmom nechať iba pre seba, hovieť si v exkluzivite tohto vzťahu a nebyť nútený formulovať do slov pocity, ktoré vie, že jazyk neobsiahne. Ani pátrať po dôvodoch, prečo presne v ňom snímka daný pocit vyvoláva – vtedy hádam sprostredkúva čosi esenciálne z našej existencie. Stačí sa uspokojiť s tým, že to tak je a toto vzácne spojenie existuje. Hodnotenie snímok na základe štandardne zaužívaných binarít dobrý-zlý, invenčný-generický či prívlastkov typu „remeselne zvládnutý“, „artový“ a pod. stráca význam. Film nemusí byť ničím z toho, aby toto nutkanie ustráženia si zážitku a spracovania ho bez akejkoľvek formy externalizácie vyvolal. Tri krátke dokumenty Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej vo mne presne tento pocit vyvolávajú. Z hľadiska naratívnych a formálnych postupov sú síce veľmi štandardné, vnútorným obsahom však dostatočne silné na to, aby som s radosťou uťala akúkoľvek ďalšiu rozpravu o nich a aj ostatným divákom a diváčkam dopriala s troma príbehmi dospievania z rôznych kútov Európy nejaký čas osamote.

Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy, Slovensko, 2024

RÉŽIA Martina Buchelová, Debora Pastirčáková ● KAMERA Martin Jurči ● STRIH Dušan Varmeďa ● ZVUK Igor Jedinák ● HUDBA DJ GÄP

MINUTÁŽ 78 min. ● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 6. 6. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

70. MFF Oberhausen

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom...
Záber z filmového týždenníka 1974

Týždeň vo filme 1974: Mená veľkých v malom žánri

Už pri letmom pohľade do zoznamu týždenníkov, ktoré sú na programe v prázdninových mesiacoch, udrie do očí takmer úplná absencia akýchkoľvek šotov zo zahraničia a nezvyčajne široký zoznam režisérov, ktorí sa na tvorbe zúčastnili. Nuž a medzi nimi prekvapivo mená dnes renomovaných filmových tvorcov: Miloslava Luthera (čerstvý nositeľ Zlatej kamery z tohoročného Art Filmu v Košiciach), Petra Hledíka (zakladateľ a dlhoročný riaditeľ Artiflmu Trenčianske Teplice) a Jána Ďuriša (viacnásobný držiteľ Českého leva a Slnka v sieti za kameru), ktorý tu debutoval ako režisér. Miloslav Luther je v kolekcii podpísaný štyrikrát. Svoj prvý žurnál (TvF č. 4) pojal prekvapivo monotematicky, šiestimi šotmi so zdravotníckou tematikou. Začína reportážou z úspešnej odbočky Červeného kríža v Očovej (k 25. výročiu organizácie), pokračuje novou nemocnicou v Košiciach-Šaci a exportnými výrobkami Chirany v Starej Turej. Ďalej: dizajnéri vylepšujú zubolekárske kreslá. Maturanti premýšľajú o lekárskom povolaní a napokon autor konfrontuje ich predstavy s prvými skúsenosťami začínajúceho lekára. Aj Peter Hledík začína týždenníkom (č. 12) na jednu tému. V šiestich šotoch sa venuje divadlu Pre dnešného diváka je to atraktívne tým viac, že vidí herecké legendy (niektoré už nie sú medzi nami) v ich začiatkoch: režiséri Ľubomír Vajdička a Peter Opálený, herci Jozef Kroner, Andy Hryc, Vlado Durdík ml., Emil Horváth ml. a herečky Zuzana Kronerová, Viera Richterová, Lenka Košická. Nuž a režisérskym debutom Jána Ďuriša je monotematická reportáž...
Záber z filmu Hlas sirén

17. Fest Anča

Mojou prioritou bolo sledovať, aký obraz súčasného sveta festival ponúka, najmä prostredníctvom súťažného výberu filmov a taktiež v sekcii Fokus s hlavnou témou festivalu. Väčšina sprievodných programov a tematických pásiem mi, žiaľ, pre tento prístup ušla, nestihla som ani súťaž videoklipov. https://youtu.be/ke54CCoDOKE?si=NqT0A9jnpbmXGmG1 Trailer víťazného filmu Hlas sirén. S tým filmovým obrazom sveta to však nebude také jednoduché. Vzhľadom na špecifiká festivalovej animácie, ktorá je často založená na tvorbe významov prostredníctvom asociácií a vyvolávaní nešpecifických emócií surreálnou povahou tekutého výtvarného štýlu – metamorfózou obrazov – je výrazne ku konštrukcii obrazu sveta prizývaný divák. V tom tkvie krása aj náročnosť takéhoto typu festivalov. Väčšinou sa animácia vymedzuje voči klasickému filmovému rozprávaniu s jasnou kauzalitou, figurálnosťou a budovaním konzistentného priestoru a času, čo núti diváka v každom momente pozorne sledovať plátno a neustále pracovať na významoch. Je tu aj možnosť odpútať sa od racionalizácie dívania sa a nechať sa unášať možnými svetmi animácie. To som si však tento rok nedovolila. Na druhú stranu, filmy so širokými možnosťami interpretácie podnecujú voľný tok myšlienok a neokliešťujú divácke myslenie, takže ich možno vnímať ako naozaj slobodné umenie. Festival nie je slobodný len pre divákov, ale aj pre autorov. Prejavuje sa to nielen vo formálnych a štylistických...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.