Olympijský medzičas

Kto nakŕmi biele slony?

Mária Ferenčuhová

Podobne ako v predchádzajúcom projekte venovanom monumentálnym socialistickým stavbám Built to Last (2017), aj v dokumentárnom filme Olympijský medzičas sa česko-japonská filmárka Haruna Honcoop zameriava na architektonické diela. Pozornosť však už neupiera na monumenty a budovy, ktoré mali potvrdzovať večnú slávu komunistickej ideológie, ale na stavby, ktoré, naopak, v krajných prípadoch svojmu pravému účelu slúžili len niekoľko dní.

Peking 2018. Do opusteného volejbalového štadiónu postaveného pre Letné olympijské hry v roku 2008 vnikajú dve osoby: autorka filmu Haruna Honcoop a čínsky urbexový umelec Ťiang dokumentujúci ruiny kedysi veľkolepých športových štadiónov. Opustené megalomanské stavby majú svojský pôvab. Pod tribúnou s vyblednutými tyrkysovými a žltými sedadlami stojí skupinka obrovských elektrických ventilátorov. Cez zvetraný betón sa derie rastlinstvo. Príroda nakoniec zvíťazí. Japonci vraj takéto veľké a nepoužívané stavby nazývajú bielymi slonmi. Sú drahé a pre toho, kto ich prijme, predstavujú danajský dar.

Keď Honcoop začala nakrúcať Olympijský medzičas, na olympijské hry sa pripravovali tri mestá. Tokio chystalo LOH naplánované na rok 2020, v Pekingu (a aj v 250 km vzdialenej horskej oblasti) sa pripravovali ZOH 2022. V Paríži sa má letná olympiáda konať tento rok – vypukne už o mesiac, v auguste 2024. Nasadenie filmu do kín je premyslené.

Získať možnosť usporiadať olympijské hry znamená pre krajinu prestíž, atraktívne PR a často aj prísľub ekonomického rastu. Na druhej strane je to aj enormná organizačná, finančná i environmentálna záťaž. Napriek tomu toto dobrodružstvo niektoré krajiny podstúpia viackrát. V Japonsku sa LOH konali už v roku 1964, Francúzsko ich bude hostiť dokonca tretíkrát; Paríž bol olympijským mestom už v roku 1900 a potom v roku 1924. V čase klimatickej a environmentálnej krízy práve Japonsko a Francúzsko opätovne získali štatút usporiadateľa aj vďaka tomu, že olympiádu sľúbili zorganizovať udržateľným spôsobom. Viaceré staršie olympijské športoviská vo svojich hlavných mestách totiž nenechali schátrať a niektoré z nich ešte donedávna používali.

Lenže aj Tokio a Paríž o udržateľnosti developerských projektov olympijských štvrtí niekedy len hovoria. Environmentálna i ekonomická realita je často iná. Napokon, ako upozorňuje Honcoop, aj k ekonomickej kríze Grécka v roku 2008 prispela práve olympiáda, ktorá sa v Aténach konala v roku 2004 a jej rozpočet desaťkrát prekročil pôvodné odhady. (A to ešte ani nebola pandémia Covidu-19, ktorá nielenže presunula LOH v Tokiu na rok 2021, ale pripravila ich aj o divákov, pre ktorých sa nová infraštruktúra vlastne stavala…)

No Haruna Honcoop sa na tému olympijských hier a olympijskej architektúry nedíva len z makroekonomického hľadiska. Vníma ju aj z hľadiska environmentálnych dopadov na jednotlivé časti miest. Pátra po olympijských bielych slonoch v rôznych krajinách a zaujíma ju vplyv výstavby novej olympijskej infraštruktúry na život ľudí, ktorí bývajú v jej bezprostrednej blízkosti, alebo ktorí kvôli nej boli presídlení inam.Olympijský medzičas má podobu vizuálnej eseje a povahu autorskej úvahy. Miestami sa mení na reportáž a nebráni sa ani politicky angažovanému apelu. Haruna Honcoop sleduje v prvom rade niť  ideí a logiku argumentov, a preto vo filme strieda rôzne priestory i časy nakrúcania. Ak si to vyžaduje argumentácia, ak tvrdenie treba vizuálne ilustrovať alebo podložiť svedectvom, tak sa vo filme promptne presunieme z Číny do Atén, odtiaľ do Japonska, potom do Francúzska a vzápätí opäť do Číny. Údaje o miestach i časoch nakrúcania Honcoop zakaždým uvádza nevtieravým titulkom, a tým vnáša poriadok do inak košatej množiny veľkomestských panorám, „detailov“ monumentálnych športových stavieb či nenápadných zákutí odsúdených na zánik.

Priznám sa, že na filmovú formu Olympijského medzičasu som si musela chvíľu zvykať. Film je totiž pevne, občas až toporne, vystužený autorským voiceoverovým komentárom a zábery miest, budov, ruín a otvorenej krajiny sa v ňom rázne striedajú s hovoriacimi hlavami architektov, expertov, aktivistiek a so svedectvami roztrpčených občanov. Nakoniec som ju však prijala. Významne mi v tom pomohla nielen čistá a kultivovaná kamera, ale aj hudba Jonatána Pastirčáka, ktorý si urbánny soundtrack vyskúšal už v Čiarach Barbory Sliepkovej.

Priamo do srdca ma však film zasiahol až po jeho skončení: keďže som časť svojej mladosti prežila v Paríži a dnes sa do tohto neustále sa meniaceho mesta vraciam iba zriedka, rozhodla som sa novú olympijskú štvrť v parížskom Saint-Denis, kam sa vybrala aj Haruna Honcoop, navštíviť aspoň cez Google mapy. Našla som aj domček francúzskej dvojice na kedysi tichej ulici, ktorú zasiahla intenzívna výstavba. Cez street view s fotkami z rokov 2021 a 2023 som sa preklikala okolo obrovského staveniska až k domu. Len na jednom maličkom úseku ešte ostali fotografie nasnímané v roku 2014. Na nich je možné vidieť ulicu ako v časovej kapsule: malý dom stojí na samom konci mesta, spoza stromov síce presvitá protihlukový múr diaľnice, no vedľa neho je len úzka príjazdová cesta, cyklistická trať, a potom už len nekosená tráva a stromy, stromy, stromy… Až vtedy som Olympijský medzičas naozaj precítila.

 


OLYMPIJSKÝ MEDZIČAS

Olympijský mezičas, Česko, Slovensko, 2023
RÉŽIA A SCENÁR Haruna Honcoop ● KAMERA Lukáš Milota, Ondřej Belica, Ondřej Vavrečka, Jésus Castro, Filippo Balboni, Yao Chen, Xiao Xiang, Haruna Honcoop ● STRIH Dimitrios Polyzos ● ZVUK Jan Richtr ● HUDBA Jonatán Pjoni Pastirčák
MINUTÁŽ 74 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 27. 6. 2024

Hodnotenie: 80%
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.