Záber z filmu Mir nam.

Mir nam

„Ak vaše fotografie nie sú dosť dobré, nie ste dosť blízko.“

Katarína Mišíková

Na tento výrok slávneho vojnového reportéra Roberta Capu som myslela počas sledovania filmu Juraja Mravca Mir nam, ktorý zachytáva prvý rok totálnej vojny na Ukrajine. Čo znamená byť dosť blízko?

Ísť s fotoaparátom a kamerou priamo na frontovú líniu? Zaznamenávať explicitné obrazy vojnového ničenia? Dostať sa do intímnej sféry protagonistov a protagonistiek? Porozumieť podstate ozbrojeného konfliktu? Hoci toto všetko režisér robí, formu jeho priblíženia k dokumentovanému svetu to celkom nevystihuje. Blízkosť totiž pre neho znamená, že sa sám stáva súčasťou príbehov, ktoré svojím filmom sprostredkúva.

Juraj Mravec vpisuje svoju prítomnosť do udalostí ukrajinskej vojny: film začína rozprávaním o tom, ako sa dozvedel, že Rusko napadlo Ukrajinu, a ako sa okamžite vydal do vojnou zasiahnutých oblastí. Jednoducho preto, lebo je vojnový fotograf. Neskôr ho sledujeme, ako učupený medzi stromami počúva zvuk rakiet a dúfa, že ho žiadna nezasiahne. Vidíme ho pomáhať starým ženám pri prechádzaní cez ruiny. Spolu s dôchodcom postaviť v rozbombardovanom byte spadnutú skriňu. S jedným z protagonistov popíjať v jeho zdevastovanom obydlí. S malými deťmi v kryte počúvať rozprávku, ktorú im číta mama. 

Prítomnosť režiséra priamo v obraze nie je snahou o autorskú sebaštylizáciu nebojácneho vojnového reportéra, ale signatúrou spečaťujúcou platnosť jeho očitého svedectva a poznania vojny. Mravec sa dlhodobo venuje reportážnej fotografii z krízových oblastí. Roku 2016 debutoval filmom Mir vam, ktorý zachytával udalosti Euromajdanu a bojov na Donbase. Následne nakrútil o vojne v Sýrii filmovú reportáž s titulom Stratený domov. Ruská invázia na Ukrajinu vo februári 2022 vyprovokovala pokračovanie Mravcovho debutového filmu, ktoré naň nadväzuje nielen témou a titulom, ale aj formálne. Ide o chronologicky usporiadaný sled epizód spojených s protagonistami a protagonistkami, ktorých režisér stretol počas svojho putovania krajinou. Okrem komentára opäť využíva aj fotografie a prostredníctvom titulkov a mapy orientuje publikum v časopriestorových súradniciach svojho pohybu. Táto kronika prvého roku vojny funguje v komplementárnom vzťahu filmu a fotografie: prostredníctvom fotografií zachytáva obraz postapokalyptického sveta a stopy vojny v tvárach a telách ľudí, ktorí v ňom žijú a umierajú; prostredníctvom filmu sprostredkúva rozhovory a dodáva fotografiám ľudský kontext. Prístup vojnového fotografa priznáva nielen zakomponovaním statických snímok, ale aj prostredníctvom charakteristického zvuku spúšte fotoaparátu. Oproti prvému ukrajinskému filmu však presúva ťažisko z fotografií na filmovú reportáž. Zatiaľ čo film Mir vam výrazne rytmizoval fotografiami a zameriaval sa tak najmä na obraz vojny, čím si od nej nevyhnutne udržiaval určitý odstup, v Mir nam venuje viacej priestoru interakciám s ľuďmi a nahrádza kompozične efektnejšie statické zábery neraz nedokonalými pohyblivými obrazmi. Toto tvorivé riešenie síce pôsobí dramaturgicky menej elegantne, zdôrazňuje však významný posun vyjadrený aj samotným filmom. Mir nam už nie je len želaním mieru Ukrajine, ale sprítomňuje vedomie toho, čo explicitne zaznie v závere ústami jedného z respondentov: že vojna na Ukrajine sa týka aj nás – na Slovensku a aj v Európe.

Ak chápeme dokumentárny film ako nástroj spoznávania skutočnosti, jeho reportážnym formám môžeme prisúdiť poznávanie tejto skutočnosti sprostredkovaním jej prežívania. V prípade Mir nam nemáme do činenia s poznaním vojny na Ukrajine poetickým filtrom ako v Svetloplachosti Ivana Ostrochovského a Pavla Pekarčíka. Ale ani s dokumentačnou metódou cyklu Tí, ktorí zostali od Viery Dubačovej. Mravcov reportážny prístup namiesto analytického odstupu ponúka mozaiku osudov a rôznych postojov k vojne. Namiesto prieniku do podstaty vojny sprostredkúva zážitok každodennosti vojnového stavu. Súčasťou každodennosti sú hrôzy: stĺpy hanby, na ktorých sú podľa kozáckeho zvyku vystavení tí, čo využili vojnové ohrozenie na krádeže; skaličené telá tých, čo prežili; zmrzačené mŕtvoly ukrajinských vojakov v márnici. Avšak patria do nej aj poetické banality: náhodné stretnutie dvoch túlavých psov uprostred spustošenej ulice; či pokojné rozhovory pri cigarete, ktoré dočasne stíšia aj vojnové ničenie. 

Mravcom zachytené frontové línie sú po vyše dvoch rokoch trvania vojny prekreslené. Obrazy prežívania hrôz i banalít vojny a sila jeho svedectva sú však aj dnes cennou protiváhou nezúčastneného televízneho spravodajstva. Aj vykalkulovaných politických sloganov a fráz o mieri, ktoré legitimizujú ruskú agresiu na úkor mieru pre nás všetkých.

 

MIR NAM
Slovensko, 2024
RÉŽIA A KAMERA: Juraj Mravec ● ZVUK: Juraj Mravec, Boris Vereš ● HUDBA: Boris Vereš, Marek Hradský
MINUTÁŽ: 70 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 2. 5. 2024

 

Hodnotenie: 80%

FOTO: Peacemaker films / Juraj Mravec

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

70. MFF Oberhausen

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom...

Týždeň vo filme 1964: Nádych či výdych

To, čo nám v tejto mesačnej kolekcii tvorcovia žurnálov ponúkajú, príliš nezaujme. Či si len vydýchli po mesiacoch obnovenej výroby týždenníka v Bratislave a napätia z hľadania originálnych ciest, alebo či sa práve chystajú nadýchnuť na ešte väčšie tvorivejšie vypätie v novom ročníku, sa dozvieme, keď televízia zaradí do svojho programu týždenníky nasledujúceho ročníka. Kedy to bude? Ale buďme spravodliví. Slová piesne Ľubomíra Feldeka (na melódiu Ilju Zeljenku) nás rozhodne zaujmú, tým viac, že ich spievajú poslucháči VŠMU, ktorými boli vtedy okrem iných aj Marián Labuda, Stano Dančiak či Oľga Šalagová. To je však až v čísle 52, tak poďme po poriadku. Kolekcia sa začína (č. 46) monotematickým týždenníkom poolympijských úvah (Tokio 1964 – to bolo, keď najstarší z Weissovcov a s ním ďalších osem Slovákov získalo vo futbale striebro) o problémoch našej telovýchovy. V Berlíne úspešne vystúpili naši pantomimisti Sládek a Žlábek a v našich kinách ako novinku začali premietať 70 mm film (č. 47). V tristohektárovom polesí v Javorí pri Zvolene sa premnožili diviaky, narátali ich vraj 250. Po veľkej poľovačke (č. 48) ich poľovníci skolili osem, čo bol vtedy dôvod na veľkú spokojnosť. Hostina nebola obsahom šotu, ale zato výlet do Slovenského Grobu na husacinu pod titulkom Zvedavá kamera už áno. Slová komentátora (č. 50): „papuče a televízia sú jediné, čo sme ochotní...

Zásadné filmy Ľudmily Bubánovej

Ako tínedžerka som bola fascinovaná modernou ázijskou kinematografiou. Hltala som všetko, k čomu som sa dostala. Asi preto, že som sa chcela ponoriť do veľkomesta, stratiť sa v jeho nočnom čare a hypnotizujúcej samote. Mojím najobľúbenejším filmom bol vtedy Fallen Angels Wong Kar Waia. Priťahoval ma ten groteskný, neónový, chaotický a smutný svet s jeho osamelými čudnými obyvateľmi. Priznávam, odvtedy som ten film ani raz nevidela. Obávam sa totiž, že moje dnešné ja, ktoré je dospelé, racionálne a menej zasnené, by už nerozumelo vtedajším emóciám. Som presvedčená, že v živote každého z nás existujú umelecké zážitky, ktoré majú svoj význam v určitej fáze dospievania. Neuveriteľne silným zážitkom bola pre mňa Pina Wima Wendersa, poetický filmový portrét nemeckej choreografky Piny Bausch. Film, ako aj ona sama a jej tvorba, mali mimoriadny vplyv na to, ako som začala rozmýšľať o umení. Ako o zrkadle každodenného života, zloženého z útržkov, roztrieštených do mikropríbehov, zdanlivo banálnych situácií, ktoré môžu odhaliť najhlbšie ľudské emócie. Aj sama si v poslednej dobe čoraz viac začínam vážiť význam každodennosti a prežívania „malých“ okamihov. Podobnú zmenu pozorujem taktiež v kultúre. Obrat od monumentálnych, tragických príbehov smerom k lokálnemu a na prvý pohľad bezvýznamnému. Cítim to v návrate k remeslám, ručným prácam, akoby v snahe spomaliť čas a zastaviť sa pri...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.