Táňa Pauhofová vo filme Vlny.

recenzia Vlny

Vlny mieria presne. Na diváka aj realitu dneška

Jena Opoldusová

Overovať si informácie z viacerých dôveryhodných zdrojov a hovoriť pravdu. Aká samozrejmosť! Lenže písal sa koniec roka 1967 a poctivú nezávislú žurnalistiku, ktorú sa rozhodli robiť redaktori zahraničnej redakcie Československého rozhlasu v Prahe, brali komunistickí cenzori a eštebáci ako priveľkú hrozbu. Snažili sa im v tom zabrániť za akúkoľvek cenu. V atmosfére turbulentnej doby sa odohráva príbeh koprodukčného česko-slovenského filmu Vlny, ktorý prišiel do slovenských kín ozdobený Cenou divákov z MFF Karlove Vary.

Režisér Jiří Mádl tému pre svoj tretí film, pod ktorý sa podpísal aj ako scenárista, objavil v dnes už zabudnutej kapitolke z dejín Československého rozhlasu. Zaujala ho „vzbura“ progresívnych a jazykovo podkutých pracovníkov redakcie medzinárodného života, ktorej šéfoval populárny Milan Weiner, odmietajúcich byť hlásnou trúbou ideológov. Informácie, ktoré im režim podsúval, si overovali, lebo odmietali sprostredkúvať deformovaný obraz skutočnosti. Hoci v druhej polovici šesťdesiatych rokov sa spoločenská atmosféra niesla v znamení opatrného uvoľňovania, Štátna bezpečnosť bdela. A brutálne zasahovala.

Vo filmovom rozprávaní sa prelínajú dve nosné línie. K dobovému ukotveniu – dej sa odohráva v období od konca októbra 1967 do konca augusta 1968 – a vykresleniu turbulentnej situácie v odbojnej redakcii pridal Mádl komorný príbeh dvoch bratov. Po smrti rodičov sa starší Tomáš musí starať o neplnoletého Pavla, inak by tínedžer musel do „decáku“. Na naliehanie svojho šéfa, riaditeľa Ústrednej správy spojov Hoffmana, neochotne prijme miesto rozhlasového technika v zahraničnej redakcii. Okrem pochybností má aj zadanie – donášať na nových kolegov.

Politická situácia sa v rýchlom tempe mení, od policajnej brutality cez tzv. pražskú jar s prísľubom spravodlivejšej spoločnosti až po 21. august, keď tanky po zuby ozbrojených okupantov zadusili akékoľvek nádeje. A rozhlas ako jediný informoval o tom, čo sa deje. Ako spoločnosť, tak aj neveľké osadenstvo redakcie túži po zmenách. Nežije však len záslužnou prácou, odhaľujúcou prešľapy mocných, pulzujú v nej aj emócie. Tomáš sa pomaly zbližuje so zanietenou redaktorkou Věrou Šťovíčkovou a medzi redaktormi sú okrem odhodlaných poctivcov aj karieristi, oportunisti či konformisti. A sympatický šéf Weiner je komunista (inak to vtedy ani nešlo), čo mu občas vedenie aj pripomína.

Na jednej strane sa Tomášovi v spoločenstve nebojácnych kolegov páči, na druhej neustále čelí emocionálnemu nátlaku aj priamym vyhrážkam riaditeľa Ústrednej správy spojov, ktorý od neho stále vyžaduje diskreditujúce informácie, takže sa ocitá medzi dvoma mlynskými kameňmi. Vypätá situácia z 21. augusta naznačí, pre ktorú stranu sa rozhodne.

Z gymnazistu Jiřího Mádla, ktorý žil hokejom (zranenie dalo bodku za jeho športovou kariérou) a ktorého ambiciózna mama ťahala po kastingoch, sa už pred maturitou stal herec preslávený športovou komédiou Snowborďáci (r. Karel Janák, 2004). Hoci šiel z filmu do filmu, práca pred kamerou sa mu málila. Po tom, čo absolvoval kurz scenáristiky na filmovej akadémii v New Yorku, sa postavil aj za kameru. Ako režisér a scenárista debutoval hravou a vtipnou rodinnou komédiou Pojedeme k moři (2014), nasledovala trochu rozpačitá dramédia Na streche (2019). Tretí režijný počin Vlny je zásahom do čierneho. Nie náhodou, príprave venoval takmer desať rokov a na výsledku to cítiť. Hovorí o dobe, ktorú nezažil, aj preto ponúka novú optiku. Hodnotenie, či sa všetko udialo presne tak, nechajme na historikov. Filmová dráma strihnutá trilerom (alebo naopak) si diváka podmaní.

Sústredene sa pridŕža nosných dejových línií, ktoré nerozvetvuje zbytočne rozkošatenými odbočkami. Postavám príbehu veríme, chápeme, prečo konajú tak, ako konajú. Režisér premyslene zvolil herecké obsadenie, ktoré svojim postavám vdýchlo skutočný život. Divák rozumie, prečo sa nenápadný a poctivý Tomáš (Vojtěch Vodochodský) neochotne podvolí nátlaku, keď stojí pred dilemou donášať či chrániť brata. Pochopí, prečo šéf rozhlasovej partie Milan Weiner (Stanislav Majer) povzbudzuje svojich podriadených v poctivej žurnalistike aj prečo – hoci komunista – drží nad nimi napriek hrozbám zhora ochrannú ruku. Uverí všetkým nuansám charakterizujúcim konanie despotického riaditeľa Hoffmana (Tomáš Maštalír), ktorý prechádza od kamarátskeho vyvolávania súcitu cez emocionálne vydieranie až do otvorených hrozieb a brutality.

Pomalší rozjazd, keď sa zoznamujeme s jednotlivými postavami, vystrieda energický temporytmus, dynamický strih je výrečnejší ako záplavy slov (ktorým sa scenár, našťastie, vyhol). Možno má príbeh zbytočne veľa koncov. Možno trochu rušivo pôsobí priveľa pesničiek (hoci evokujú uvoľňujúcu sa atmosféru doby) či priveľmi dunivá orchestrálna hudba. Napätím pulzujúce Vlny Jiřího Mádla nie sú bez chybičky, sú však divácky atraktívnym filmom takmer hollywoodskeho strihu. A ktovie, či v tom hľadať zámer, ale udalosti spred viac ako polstoročia ťaživo odkazujú aj na súčasnosť, keď je nezávislá a poctivá žurnalistika opäť tŕňom v oku.

 

Vlny
Česko/Slovensko, 2024
RÉŽIA SCENÁR Jiří Mádl ● PRODUCENTKY Monika Kristl, Wanda Adamík Hrycová ● KAMERA Martin Žiaran ● HUDBA Simon Goff ● HRAJÚ Vojtěch Vodochodský, Táňa Pauhofová, Stanislav Majer, Tomáš Maštalír, Martin Hofmann, Vojtěch Kotek, Ondřej Stupka, Jevgenij Ivanovič Libezňuk, Marika Šoposká, Michaela Majerníková
MINUTÁŽ 131 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 1. 8. 2024

O filme Vlny si prečítajte aj v rubrike Nové slovenské filmy

 

 

 

 

Hodnotenie: 70%

Táňa Pauhofová vo filme Vlny. FOTO: Bontonfilm

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.