Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Politické ovládnutie verejných fondov môže viesť až k paralyzovaniu ich činnosti

Mária Ferenčuhová, Barbora Nemčeková

V čase, keď sa utvárala prvá podoba Audiovizuálneho fondu, ktorého riaditeľom sa v roku 2009 stal Martin Šmatlák, bol premiérom, tak ako dnes po štvrtýkrát, Robert Fico. Koaličnými partnermi v jeho vláde boli SNS a ĽS-HZDS, ministrom kultúry bol nominant SMERU-SD Marek Maďarič.

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo? 

Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990.

Bolo vtedy náročné presadiť víziu verejného, a teda od ministerstva kultúry nezávislého fondu podporujúceho slovenskú audiovizuálnu tvorbu? Nakoľko tento vznik podmienilo nie vždy transparentné fungovanie a najmä nedostačujúce prostriedky programu Pro Slovakia?

Presadiť nielen víziu, ale skutočné zriadenie inštitúcie, ktorá by nebola v plnej miere závislá na štátnom rozpočte, ani na rozhodovaní politickej moci, je vždy náročné. Trvá to dlho aj preto, lebo jedným z predpokladov je zmena myslenia. Na jednej strane politikov, pretože tí sa neradi vzdávajú pocitu moci, ktorý im prináša rozhodovanie o rozdelení verejných financií. Na druhej strane je to myslenie niektorých filmárov aj iných umelcov, ktorí podľahnú ilúzii, že presvedčiť ministra či iného politika o kvalitách svojho projektu je ľahšie, ako prejsť transparentným a odborným výberom. Za tie desaťročia som bol viackrát svedkom takéhoto prístupu filmárov aj politikov a myslím si, že je to trvalý jav, lebo sa intenzívne vynára aj dnes. A zväčša sú jeho nositeľmi najmä tí, ktorí v tom odbornom a verejne kontrolovanom výbere neuspeli.

Fond Pro Slovakia bol v čase svojho vzniku pozitívnym riešením a vnímam ho tak aj v súčasnosti, a to napriek tomu, že jeho zriadením sa fakticky znemožnilo uvedenie samostatného filmového fondu do praxe. Málokto si dnes už pamätá, že správu filmového fondu mal vo svojej zriaďovacej listine Slovenský filmový ústav už v roku 1991. Napokon z toho bola iba administrácia filmovej komisie fondu Pro Slovakia, no celé rozhodovanie o jeho fungovaní bolo na ministerstve kultúry. Problémom fondu Pro Slovakia bola zložitá štruktúra orgánov, kde vlastne súperili o jedny a tie isté peniaze medzi sebou filmári, divadelníci, hudobníci, výtvarníci, spisovatelia… Navyše, tých peňazí bolo vždy málo, lebo aj napriek ustanoveniu v zákone, fond Pro Slovakia nikdy zo štátneho rozpočtu nedostal toľko, koľko mu tento zákon mal zaručiť. Jednoducho preto, lebo zákon o štátnom rozpočte má vyššiu právnu silu. Žiaľ, ukázalo sa, že podobné nebezpečenstvo hrozí aj RTVS po neuváženom zrušení tzv. koncesionárskych poplatkov.

Audiovizuálny fond sa do svojej aktuálnej podoby tvaroval 15 rokov. Čo sú z vášho pohľadu najvýznamnejšie míľniky v jeho vývoji? 

Za prvú dôležitú vec považujem to, že sa fondu už od jeho vzniku podarilo zabezpečiť výber príspevkov od neštátnych prispievateľov vo veľmi vysokej miere. Aj keď sme sa na ich strane stretli s výhradami či dokonca s vyjadreniami o „štátnom výpalníctve“ alebo s nejasnosťami ohľadom metodiky výpočtu a úhrady príspevkov do fondu, napokon sa to operatívne a korektne vyriešilo vo vzájomnej komunikácii s vyše dvomi stovkami subjektov, ktoré podľa zákona odvádzajú svoje príspevky do fondu. Ich platobná disciplína je takmer stopercentná, za čo im patrí poďakovanie. Bez ich príspevkov by totiž fond bol závislý iba na štátnom rozpočte a tým by bol aj politicky zraniteľnejší. Dnes neštátne príspevky tvoria približne tretinu zdrojov pre podporu audiovizuálnej kultúry, čo je na taký malý trh, akým je Slovensko, nezvyčajne vysoký podiel.

Ďalšími míľnikmi boli aj schválenie schém štátnej pomoci Európskou komisiou v roku 2011, rozhodnutie rady AVF o zverejňovaní informácií k hodnoteniu projektov či prijatie vnútornej smernice o zamedzení konfliktu záujmu členov orgánov fondu a jeho odborných komisií. Mimoriadne dôležitým bolo rozšírenie činnosti AVF o podporu audiovizuálneho priemyslu.

Systém podpory audiovizuálneho priemyslu na Slovensku, ktorý funguje od roku 2015, sa takisto formoval (zatiaľ) v dvoch fázach. Tzv. „vratky“ boli najskôr schválené vo výške 20 % z oprávnených výdavkov, až od roku 2020 sa novelou Zákona o Audiovizuálnom fonde zvýšili na 33 %. Ako ich s odstupom 4 rokov vnímate?

Podpora audiovizuálneho priemyslu v jej dnešnej podobe je štandardným finančným nástrojom, ktorý používa väčšina európskych krajín. Jeho cieľom nie je iba pritiahnuť veľké zahraničné produkcie, ale aj vytvoriť priestor pre podporu divácky orientovaných filmov a televíznych seriálov. Posudzovať takéto projekty v „jednom vreci“ s umelecky ambicióznejšími alebo s obsahovo náročnými projektami je totiž nekorektné a v hodnotiacej praxi priam nemožné. Bolo to tak v prvých rokoch fungovania AVF a vo výsledku to prinášalo iba rozpory vo filmárskej obci. Preto vznikol návrh, aby fond rozšíril svoju podpornú činnosť aj o takúto automatickú podporu. Zásadnou vecou pritom bolo, aby tento nástroj mal svoj osobitný príspevok zo štátneho rozpočtu, lebo z hľadiska verejných financií je to rozpočtovo plusový či aspoň neutrálny nástroj a nemal by preto uberať peniaze zo selektívnej podpory. Opäť to bol Marek Maďarič, ktorý náš návrh uviedol do politického života a presadil ho. Zvýšenie sadzby na 33 % bolo potom orientované najmä na medzinárodný kontext, v rámci ktorého sa európske krajiny tak trochu predbiehajú v tom, kto dá viac. Ale zatiaľ sme to ustáli a Slovensko sa vďaka tomu stalo atraktívne aj pre zahraničné filmové štáby.

Prezidentka SFTA Katarína Krnáčová v rozhovore pre Film.sk v apríli povedala, že slovenská kinematografia nikdy nebola taká zdravá a pestrá ako v súčasnosti a pripísala za to kredit predovšetkým podpornej činnosti AVF. Rada AVF v prvých rokoch fungovania fondu zvykla definovať priority na každý rok (tvorba pre deti, nízkorozpočtové debuty, digitalizácia kín, naposledy pomoc Ukrajine). Vnímate nakoľko sa ich nastavovanie prejavilo v podobe slovenskej kinematografie?

Nastavovanie tematických, žánrových či obsahových priorít vnímam ako ošemetnú alebo citlivú vec, s ktorou treba v praxi veľmi opatrne narábať. Od začiatku fungovania AVF sme diskutovali o tom, či a nakoľko má byť fond aktívny v tom, čo by sme mohli nazvať spoločenskou objednávkou alebo úsilím o iniciovanie audiovizuálnych obsahov „zhora“. Ja mám k tomuto od začiatku skôr skeptický postoj, pretože aj podľa skúseností takáto spoločenská či politická obsahová „objednávka“ zväčša vedie prinajmenšom k rozpačitým výsledkom, deformáciám samotného obsahu alebo dokonca k prehrám. Najvýraznejším príkladom toho je nezrealizovaný projekt o generálovi Štefánikovi, na ktorý doplatili AVF aj RTVS. Samozrejme, celkom iným typom priority je napríklad digitalizácia kín, ktorú fond spolu s kinármi a s osobitnou štátnou podporou úspešne zvládol pred vyše desaťročím. Alebo prioritná pomoc určená kinám, distribútorom aj producentom a zameraná na čiastočnú elimináciu dôsledkov protipandemických opatrení, ktoré prijal štát a doplatila na to celá kultúra. Ale naďalej si myslím, že AVF nie je ústrednou dramaturgiou slovenskej audiovízie, ani ňou nemá byť. A už vôbec nemá byť prevodnou pákou politickej či ideologickej moci, ktorá by tak chcela ovplyvňovať, o čom a aké audiovizuálne diela majú u nás vznikať.

Aj súčasná vláda si chce nastaviť nové, vlastné, slovenské priority v kultúre a netají sa ani túžbou po väčšej kontrole AVF. Ako by filmárska obec na túto vôľu, aj s ohľadom na doterajšie transparentné a úspešné fungovanie AVF, mala odpovedať?

Dôrazným odmietnutím aj výzvou na neodkladnú, odbornú a transparentnú diskusiu. A tiež súčinnosťou s inými oblasťami umenia a kultúry, ktoré sú v rovnakom ohrození. Aktuálne časové rozlíšenie v prerokovaní návrhov na zmeny v zákone o Fonde na podporu umenia a v zákone o AVF vnímam najmä ako politickú „kulehu“ či ako pokus o rozdelenie kultúrnej obce, aby sme neprotestovali všetci naraz. Ale ak niektorým politikom prejde legislatívny návrh na úpravu fungovania FPU a na jeho politické ovládnutie, len ťažko možno uveriť tomu, že sa o to isté nepokúsia aj v AVF. Žiaľ, v tomto svojom mocenskom ťažení stále nevedia, že to môže viesť až k paralyzovaniu podpornej činnosti oboch inštitúcií, čo bude okrem iného znamenať aj to, že ani tí nimi protežovaní a doteraz vraj ukrivdení žiadatelia napokon nedostanú nič. Ale aby sme boli na záver aj trochu optimistickí – kultúra a umenie vždy prežili aj tých politikov, ktorí sa chceli zmocniť tohto v princípe slobodného a tvorivého priestoru.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.