Režisérka filmu Vtáčnik Eva Križková

rozhovor Eva Križková

To, ako Vtáčnik vyzerá, riadia v skutočnosti peniaze

Barbora Nemčeková

Eva Križková sa vo svojom dokumentárnom debute Vtáčnik zamerala na rovnomenný kopec nad bratislavským Novým Mestom, ktorý roky zápasí s developerskou horúčkou.

Ako si premýšľala nad filmom Vtáčnik a jeho štruktúrou? Kedy si sa rozhodla, že chceš nakrútiť svoj prvý celovečerný film a že bude práve o Vtáčniku?

Od začiatku som vedela, že bude o Vtáčniku. Vo všeobecnosti som nemala túžbu stať sa režisérkou, mala som v tom období dosť práce s vytváraním Kinečka ako jeho šéfredaktorka, ale dlhodobo ma trápili veci, ktoré sa v mojom okolí na Vtáčniku dejú, a zamýšľala som sa, ako ich ovplyvniť. Samozrejme, že som sa o to snažila aj dostupnými občianskymi nástrojmi, a zistila som, že sú neefektívne. Zároveň som si uvedomila, že vďaka štúdiu na filmovej škole mám k dispozícii nástroje, ktoré ponúka film ako zbraň na boj s neprávosťou. Moja sestra študovala dokumentaristiku, najskôr som oslovila ju, že by sme film urobili spoločne, no čoskoro začala mať materské povinnosti a zároveň sme si už vo vývoji uvedomovali, že naša spolupráca nefunguje úplne hladko, že každá máme trochu odlišný autorský prístup. Takže sme usúdili, že bude lepšie, ak zostanem v projekte ako režisérka sama.

Čo sa týka štruktúry, tá sa veľmi menila. Naša prvotná predstava bola, že pôjde o „netflixový“ typ dokumentu – budeme cestovať po svete, hľadať odborníkov na urbanizmus, dokonca sme vo vývoji boli natáčať aj neuropsychológa v Kanade, ktorý sa zaoberá dopadmi urbánneho hluku na zdravie. Predstavovali sme si, že to celé prebehne podstatne rýchlejšie a ako najdôležitejší sme vnímali aktivistický rozmer filmu. Keď sa však do projektu zapojilo verejné financovanie zo zdrojov Audiovizuálneho fondu, čoraz viac som si uvedomovala zodpovednosť za vytvorenie kinematografického diela a začala som viac premýšľať o forme autorského umeleckého dokumentu. Prihlásila som sa aj na dok.incubator, ktorý podobu filmu dosť výrazne ovplyvnil.

Pôvodne plánovaná štruktúra teda prestala dávať zmysel.

Počas covidu, keď sme sa všetci stiahli do svojho užšieho okolia a ja som asi pol roka intenzívne fungovala na Vtáčniku záhradkárskym spôsobom života, som spoznala susedov okolo seba. Vtedy som sa rozhodla, že by som film chcela koncipovať ako jednotu miesta a času. Teda by som, čo sa týka lokácií, nevychádzala z Vtáčnika a bol by to taký portrét miesta. Zároveň som v tom období čítala knihu Genialita vtákov od Jennifer Ackerman. A vtedy som dostala vnuknutie, že by som rada správanie ľudí metaforicky prepojila so životom vtákov. Ako som čítala tú knihu, nadobudla som pocit, že vtáčia psychológia je podstatne komplexnejšia, než som dovtedy vedela, v mnohom sa podobá ľuďom, ale v nejakých podstatných momentoch sa od ľudského správania pozitívne líši. Mala som v pláne pohrávať sa s tým, v čom je vtáčie správanie efektívnejšie a funkčnejšie ako ľudské. Na dok.incubator som šla už s touto formou, ale v čom výrazne do podoby filmu workshop vstúpil bolo, že ma donútil premýšľať nad tým, ako tam zasadiť seba. Ako postava som pôvodne vo filme nefigurovala. V neposlednom rade štruktúru výrazne ovplyvnila aj česká strihačka Hanka Dvořáčková, s ktorou som na filme spolupracovala.

Vo filme pracuješ so svojimi denníkmi a snami, spomienkami na Vtáčnik a záhradu. Bolo pre teba takéto zdieľanie prirodzené alebo si s tým bojovala? Ako si nastaviť hranice, čo odhaliť a čo bude mystifikácia? Ako si pracovala s tým, že ideš vpustiť publikum do svojho života?

V istej fáze som si uvedomila, že čím intímnejšiu vec ponúkneš, tým je cennejšia – aj pre diváka, aj pre teba. Vytváranie tohto filmu bolo pre mňa aj cestou objavovania , čo vlastne dokážem ponúknuť, ako to celé do seba zapadá. Je to tak trochu detektívna činnosť. Ako pri sochárstve – olupuješ dielo a hľadáš, kde je jadro toho celého. Skúmaš, prečo zrovna ty tvoríš tento film, a dostávaš sa k takým bazálnym veciam, ktoré sú v tebe ukryté: prečo ti práve tieto veci tak vadia a prečo práve o týchto veciach chceš hovoriť. To je väčšinou ukryté v intímnejších oblastiach tvojho bytia. A hlavne, kým som tvorila tento film, tak som nepremýšľala , ako sa na to budú pozerať cudzí ľudia. Vytvárala som ho tak, aby bol čo najpoctivejší, najúprimnejší, prípadne ešte aj zrozumiteľný. Ale nerozmýšľala som nad tým, aké to bude, ísť so súkromím na verejnosť.

záber z filmu Vtáčnik

Film Vtáčnik sprevádza kampaň za zmenu, ktorá má celkom ambiciózne aktivistické ciele. Napriek neúspechom na občianskej úrovni si myslíš, že takýto typ kampane môže docieliť zmeny na lokálnej úrovni, prípadne legislatívne zmeny?

Zámerom kampane za zmenu je práve to, že by malo ísť o systémové riešenia. To znamená, že by sa nemali týkať len Vtáčnika, ale mali by byť použiteľné univerzálne aspoň na Slovensku. Vychádzam z toho, že ako bežná občianka nie som profesionálka napríklad v pripomienkovaní stavebných konaní, nedokážem každodenne sledovať nástenné tabule na mestskom úrade, nemám právnu výbavu na to, aby som vedela, aké mám práva a povinnosti v rámci územného plánovania a podobne. Pokúšala som sa o to, ale bolo to absolútne nad moje kapacity, a tým, že môj oponent bol vždy podstatne lepšie  vybavený, finančne a aj skúsenostne, nemala som šancu. V susedstve navyše nemáme medzi sebou funkčnú komunikáciu, čiže sme nedokázali vyvinúť spoločné úsilie.

Cieľom kampane za zmenu je práve spojiť všetkých zainteresovaných aktérov, aby dokázali vytvoriť také spoločné nástroje, aby nemusel človek ako občan alebo obyvateľ nejakej štvrte sám bojovať s veternými mlynmi, ale aby mal k dispozícii postupnosť krokov, ktoré môže urobiť, a mal sa na koho obrátiť. Sú to systémové riešenia, pretože nie je povinnosťou každého občana, aby celý život trávil aktivistickým bojom. To by mali robiť kontrolné úrady a inštitúcie. Momentálne sa to však nedeje, takže by sme chceli vytvoriť stratégie, nástroje a aktivity na to, aby sa zlepšila inštitucionálna ochrana občana v stavebnom konaní.

Vo filme je zobrazené stretnutie ľudí na Vtáčniku. Kto sa na ňom zúčastnil?

Ešte v začiatkoch práce na filme – a bolo to aj jednou z mojich aktivistických snáh, som založila facebookovú skupinu, ktorá sa volá Vtáčnik a susedia. Tam sa začala vytvárať komunita, kde sa riešili rôzne aktuálne témy v našej štvrti a zorganizovali sme v nej aj Slávnosť na Vtáčniku. Boli na ňu pozvaní všetci zo susedstva, zúčastnilo sa asi 15 ľudí. Dosť výstižné pre situáciu na Vtáčniku bolo, že sme nevedeli nájsť miesto, kde by sme slávnosť mohli zorganizovať, pretože tam úplne absentuje verejný priestor a každé jedno miesto má majiteľa, väčšinou developerov. Nakoniec aj to miesto, kde sme ju zorganizovali, sme si museli „požičať“ od developera. Keďže sa stretnutie odohrávalo tesne pred komunálnymi voľbami, do diskusie sme pozvali rôznych poslancov za mestskú časť Nové Mesto a rozprávali sa o problematike tejto štvrte. Bol tam vtedy aj Matúš Čupka, ktorý potom voľby vyhral. Ale odvtedy sa naozaj nič neudialo. Jedna z aktivít v rámci kampane za zmenu by mala byť aj ďalšia Slávnosť na Vtáčniku. Tentoraz by mala mať širší dosah a byť medializovaná. Chceli by sme, aby tam boli aj mestskí poslanci, prípadne primátor.

Dosť ma pobavil spôsob, akým si vo filme zobrazila suseda s bazénom. Pripadá mi ako niekto, kto by sa nechcel vidieť v zlom svetle. Na základe filmu je pre mňa prototypom individualisticky zameraného človeka. Mala si od začiatku zámer ho zobraziť ako toho, ktorý sa podieľa na privatizácii verejného priestoru, pre ktorého je najdôležitejšie vlastné pohodlie?

Snažila som sa ho zobraziť tak, ako ho vidím. Tiež som si vôbec nebola istá tým, či sa mu to bude páčiť. Ale on bol spokojný, aj celý film sa mu páči. Myslím si, že s filmom  súhlasí v mnohých veciach, ktoré prekážajú aj jemu. Ale možnože aj o tom trochu ten film je – ľudia sú  rôzni, majú také rôznorodé priority a pohľady na svet, že v niektorých veciach sa stretávajú, ale každému pripadajú problémoví tí iní a vlastný spôsob života je mu prioritný a považuje ho za ten správny. Každý má vlastnú predstavu o tom, ako by mal vyzerať život na Vtáčniku, určite aj my a naša rodina. No a Rasťo Kulich v tom filme reprezentuje istý typ úspešného podnikateľa. Nepovedala by som, že jednoznačne uznáva individualistickú životnú filozofiu, pretože jeho zámerom je vybudovať si komunitu, no za bránou, komunitu jeho priateľov a ľudí z jeho sociálnej vrstvy. Určite sa za seba nehanbí, je presvedčený , že koná správne, a musím mu uznať, že bol veľmi otvorený aj nakrúcaniu a celkovo veľmi nápomocný, v podstate nič neskrýva.

záber z filmu Vtáčnik

Vo filme je priznané nahrávanie zvukov a ruchov. Vo zvukovej stope často nahrávky počuť aj s technickým opisom od zvukára. Inokedy je zase zvuk príznakovo stlmený až do ticha, napríklad pri zábere na tvojho otca s kosačkou. Spolu s nahliadaním do okien ide pre mňa o akýsi typ voyeurizmu, ktorý symbolizuje rovinu tvojej snahy zistiť, akí ľudia na Vtáčniku vlastne žijú a ako žijú. Mohla by si povedať viac o tom, ako si premýšľala nad zvukovou skladbou?

Keď sme sa bavili o tom, aké zvuky sú na Vtáčniku, tak pre mňa to od začiatku bol zvukový smog. V protiklade k tomu, ako sme sa kedysi zobúdzali za spevu vtákov, teraz nonstop zápasíme so zvukovým smogom stavby. Je to niečo, čo mi dlhodobo spôsobuje migrénu. Je vedecky dokázané, že to spôsobuje ťažké ochorenia, a zároveň je to neustála frustrácia. Medzitým som čítala knihu od Davida Georgea Haskella, ktorá sa volá Sounds Wild and Broken. Je o dôležitosti zvukov v prírode aj o evolúcii zvukov všeobecne; o tom, ako z nich my ľudia čerpáme v hudbe. To ma inšpirovalo viac pracovať so zvukom a vtáky mi poskytovali dosť veľkú inšpiráciu, materiál a motiváciu. Povedala som si, že na jednej strane budú stáť moderné zvuky stavby a na druhej strane bude príroda, že sa to tak bude vo filme neustále pretláčať. Zároveň mi je inšpiráciou aj môj manžel, ktorý je zvukárom filmu, a ktorý už aj pred začatím práce na filme vyhotovoval zvukové nahrávky na Vtáčniku. V tom je podľa mňa tento film unikátny – zo zvukovej stránky, pretože sú to originálne atmosféry nahraté v špecifických časoch, špecifické vtáky. Vlastne sa nám podarilo vytvoriť určitý pamätník miesta v špecifickom čase uprostred jeho premeny.

Chcela som poukázať aj na fenomén počúvania ako takého. V súčasnej civilizácii máme pokrivenú schopnosť počúvať, či už zvuky okolo seba alebo ako ľudia medzi sebou, čoho príkladom je aj komunita ľudí žijúca na Vtáčniku – že sa navzájom nepočúvame, každý si ide to svoje a má svoje priority. To je v protiklade k vtákom, ktoré majú bohato vyvinutú komunikáciu, každý deň si ju uplatňujú v rannom koncerte. Sme už takí otupení neustálym hlukom, že nie sme schopní rozpoznať zvuky prírody. To som chcela formálne zdôrazniť vo zvuku, napríklad tým, že nahrávajúca postava vypne nahrávanie a vtedy prestaneme počuť film. Tým som chcela podčiarknuť to, čo počujeme. Chcela som upriamiť pozornosť ľudí na zvuk, ktorý v konvenčnom filme považujú za samozrejmý, a ukázať, ako môže nebyť samozrejmý, ako môžeme počúvať viac jednu stránku reality alebo inú, a prinútiť ich sa zamyslieť sa nad váhou zvuku.

Ďalším vtáčím motívom je použitie tetrachromatického spektra vtáčieho zraku. Akým spôsobom si premýšľala nad tým, čo píšeš v autorskej explikácii, že „nielen my pozorujeme vtáky, ale aj vtáky pozorujú nás“?

V zásade sme zvyknutí sa na všetko pozerať cez humanocentrický filter a považujeme za samozrejmé svoje argumenty, že najskôr je dôležité, aby sa nič nestalo mojim deťom, a až potom môžem myslieť na susedov. Samozrejme, musím mať plot, inak by mi mohol hocikto chodiť po záhrade. Máme ľudské návyky a nikto nerozmýšľa nad tým, komu reálne Vtáčnik patrí. Sme zvyknutí na to, že patrí tomu, kto si zakúpil pozemok, kto má peniaze. Ale Vtáčnik tisícročia patril neľudským obyvateľom a ja som chcela, aby sa publikum zamyslelo nad tým, že tu existuje aj iný pohľad, iných bytostí, ako sme my, a že ten pohľad môže byť možno aj nepredstaviteľný, lebo v zásade nikto, ani vedci v podstate dodnes nevedia, ako naozaj vták vidí svet. Vieme, že vníma ultrafialové spektrum svetla, a fialová je štylizácia, ktorú prijali aj vedci. Ide o úplne iné spektrum vnemov prostredia.

Je to aj pozíciou ich očí, nie? Ľudia majú oči vedľa seba a ony po bokoch hlavy, čiže aj záber toho, čo vidia, je úplne iný.

Áno, ten uhol majú vtáky oveľa väčší. Ale vidia aj teploty a na základe toho lovia – z veľkej výšky vidia, kde sa nachádza niečo živé. Do sluchu vtáka som sa ani nepúšťala – nemám hudobné vzdelanie, a preto by som tomu nerozumela a neviem si predstaviť, ako by som ich sluch simulovala. Je to teda príležitosť pre niekoho iného.

záber z filmu Vtáčnik

Aké boli tvoje inšpiračné zdroje mimo vtáctva, obyvateľstva Vtáčnika a už spomenutých kníh?

Mojím zámerom bolo poetikou sa vyhraniť voči momentálne úspešnému trendu európskej festivalovej kinematografie, kde dominuje observatívne zobrazenie sociálnych tém alebo sociálne slabších skupín obyvateľstva. Chcela som, aby bol film pestrý, mal svoj humor, alebo aspoň hravosť. To som nachádzala napríklad vo filmoch Ela Havettu. V samotnom názve jeho Ľalií poľných je myšlienka, ktorú sa snažím cez vtáky odovzdať v tomto filme – že nie sú menej dôležitejšie životy tých obyvateľov, ktorí sú nemajetní. V Slávnosti v botanickej záhrade sa mi zase páčili záhrady, to magično a mystická krása záhrady. Vždy som bola vysadená na divoké záhrady a na diery v plotoch, cez ktoré sa dá nahliadnuť do nejakej záhrady. Záhrada bola aj centrom môjho detstva a mojich spomienok.

Ako sa vyrovnávaš s frustráciou, ktorá sprevádza každé aktivistické snahy? Mám pocit, že by sme potrebovali pomenovanie na tento typ úzkosti, ktorý pociťuje človek z nových developmentov, najmä keď žije v ich blízkosti. Pochopiteľne, súčasťou tvojho vyrovnávania sa je aj film Vtáčnik, ale hluk pravdepodobne stále trvá – čo ti teda pomáha, v čom nachádzaš nádej?

Pomáhal mi samotný proces tvorby filmu. Ako to u dokumentaristov býva: čím horšia vec sa na Vtáčniku udiala, tým lepšie to bolo pre film. Svojím spôsobom som cítila zadosťučinenie, že som natočila niečo a povedala si: teraz konečne budem mať toto vo filme! A to mi pomáhalo. Teraz, keď som film dotočila a nič sa nezlepšilo – naopak, skôr to ide k horšiemu, tak musím povedať, že nie som s tým vyrovnaná, stále mi to všetko rovnako prekáža. Dúfam však, že vďaka kampani za zmenu sa o týchto problémoch začne viac hovoriť. Mala som aj spätnú väzbu typu: „Všetci vieme, že toto sa deje, a čo?“ Bola by som rada, keby sa to prestalo považovať za normálne a nevyhnutné a začali by sme  byť k svojmu okoliu citlivejší. Verím – teda dúfam –, že tento film k tomu nejakým spôsobom prispeje. Otázka je, či sa dá ešte niečo zachrániť priamo na Vtáčniku. O ňom sa hovorí, že mlieko sa tu už rozlialo. Ja mám však pocit, že mnohé veci sa ešte stále zhoršujú a malo by sa to už konečne zastaviť.

FOTO: Archív E.K.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.