Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Mária Ferenčuhová, Jakub Lenčéš

Bez ohľadu na to, či filmové festivaly definujeme ako „filmové laboratóriá“, kde sa objavujú a pomenúvajú nové trendy, témy i štýly v audiovizuálnom umení, alebo ich, naopak, s ich systémom oceňovania vnímame ako indexy moci vytvárajúcej kultúrne hodnoty a ovládajúcej divácky vkus, i bez ohľadu na to, či sme voči ich možnému elitárstvu kritické alebo naopak tolerantné, vnímame, že vo filmárskom prostredí panuje všeobecný konsenzus: účasť a úspech na filmových festivaloch – ako na oslave toho najlepšieho, resp. najzaujímavejšieho, čo v nedávnom čase v kinematografii vzniklo – je logickým a aj vytúženým vyústením niekoľkoročného tvorivého a produkčného úsilia.

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky.

Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“

Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu si v knižnici alebo v pracovni vystavovali iba osobnosti, ktoré v nej boli zahrnuté?

O čosi neskôr, keď sa po vzore zahraničia začala kvalita našich univerzít a výskumných inštitúcií hodnotiť aj na základe zamestnaneckých publikačných výstupov, pribudli k obchodovaniu s prestížou aj tzv. predátorské vydavateľstvá a predátorské vedecké časopisy. Cielia na autorov a autorky vedeckých článkov, pretože vedia, že potrebujú vykazovať publikačnú činnosť. Názvami predátorské časopisy zvyčajne pripomínajú tie najrelevantnejšie a najprestížnejšie karentované periodiká zaradené do medzinárodných vedeckých databáz a s vysokým impact factorom – teda časopisy vysoko citované (keďže počet citácií je ďalším kritériom, ktoré je pre vedecké inštitúcie dôležité). Na rozdiel od serióznych časopisov však tie predátorské nemávajú zverejnené redakčné rady a recenzné konanie k jednotlivým článkom v nich zvyčajne prebehne rýchlo a hladko. Za publikovanie textov, samozrejme, autori platia nemalé sumy. Skutočná relevancia týchto predátorských časopisov je však vo vedeckom svete takmer nulová.

Na podobnom princípe fungujú aj stovky filmových festivalov či filmových cien, ktoré za registračný poplatok, zväčša aj niekoľkokrát do roka, na svojich stránkach zverejňujú desiatky a občas i stovky filmov v oficiálnom výbere alebo udeľujú ceny v desiatkach kategórií. Väčšinu ocenených filmov však divácka verejnosť nikdy neuvidí.

Predátorské filmové podujatia 

„[N]a festivalových registračných platformách na internete sa to hemží stovkami takzvaných festivalov s veľmi nejasne definovanými zámermi a profilmi. Niekedy za nimi stoja jednotlivci, pôsobiaci len v jednom meste. Často však ide aj o dobre organizované siete s medzinárodnými festivalovými adresami,“ píše Reinhard W. Wolf, bývalý člen programového tímu Medzinárodného festivalu krátkych filmov v Oberhausene v texte, ktorý v roku 2018 vyšiel v časopise Kino-Ikon. Wolf podľa typu podnikateľskej stratégie identifikuje tri typy takýchto pochybných či predátorských festivalov – falošné festivaly, pseudofestivaly a podujatia festivalovej povahy v artových kinách vo veľkých mestách. „Všetky tri typy festivalov majú spoločný podnikateľský model založený na rozsiahlej anonymite a veľmi zložitej overiteľnosti informácií na internete.“ Kým prvý typ sa vo väčšine prípadov nekoná vôbec a organizátori zarábajú na registračných poplatkoch, druhé dva prebiehajú aj fyzicky. Pseudofestivaly však projekcie organizujú len pre ocenených filmárov. „Festivaly“ konajúce sa v artových kinách sú síce prístupné platiacej verejnosti, no sú netransparentné tým, že personálne obsadenie dramaturgických pozícií či poroty, ako aj proces selekcie či výberu víťazných filmov sú zastreté. Všetky tieto podujatia len málokedy spĺňajú „čo i len tie najzákladnejšie kritériá skutočného festivalu, ako napr.: viacdňové podujatie, verejná a otvorená výzva na prihlasovanie filmov, transparentný výberový proces, nezávislá porota, stretnutia a diskusie s filmovými tvorcami, sprievodné materiály k programu a informácie o organizátoroch,“ vymenúva Wolf. „ [N]a filmovú a festivalovú obec to má nesmierne negatívny dopad. Znehodnocuje sa pojem ,filmový festival‘ a trpia tým seriózne festivaly, uvedený typ podnikania poškodzuje umeleckých filmových tvorcov a korektných producentov.“

Festivalové oddelenie Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení (FTF VŠMU) takisto registruje existenciu takýchto podujatí na internetových platformách. „Upozorňujeme na to, že nejde o štandardné festivaly,“ hovorí pre Film.sk koordinátorka oddelenia Erika Paulinská. „Festivalové oddelenie funguje v symbióze so študentmi – väčšinu filmov prihlasujeme my, ale dávame im možnosť sa do procesu zapojiť. Odporúčame im, že by si tu nemali ,vybúchať‘ premiéry alebo premietania, no niektorí sú dosť ambiciózni a chcú svoje diela ukázať a mať vyššie počty festivalových vavrínov. Potom sa môže stať, že sa študentské filmy objavia aj na takýchto podujatiach. Snažíme sa poukazovať na to, čo je filmový festival a čo nie je, avšak pri koprodukciách nie je možné ustriehnuť, či producenti filmy na tieto ,festivaly‘ neprihlásia.“

Aj programový riaditeľ Fest Anča Jakub Spevák sa s takýmito podujatiami prvýkrát stretol na Festivalovom oddelení FTF VŠMU. „Stále prichádzali nové a nové výzvy na prihlasovanie filmov na rôzne festivaly, najprv som bol nadšený, ale keď som si o tom začal viac študovať, vychádzali na povrch podozrivé veci – poplatky, nesedeli údaje… Vtedy som sa naučil rozlišovať to a ísť podľa predpísaných zoznamov relevantných filmových festivalov. Takúto znalosť ale nemá každý, lebo festivalov je veľa, človek sa rýchlo stratí a ľahko niekomu sadne na lep. Teraz mám skúsenosť aj z druhej strany – keď selektujem filmy, často je v nich hneď prvá stilka ovenčená rôznymi vavrínmi, pričom často nepoznám ani jeden z tých festivalov,“ vysvetľuje Spevák.

Webstránka submittingtofilmfestivals.com a s ňou prepojený facebookový profil Scam Film Festivals sa snažia v téme falošných filmových festivalov šíriť osvetu a nabádajú filmových profesionálov a profesionálky, aby rozpoznávali podozrivé či potenciálne podvodné podujatia ešte skôr, ako na ne prihlásia svoj film. Znakmi nedôveryhodnosti sú napríklad vysoké poplatky, minimum kontaktných informácií, vysoký počet udeľovaných ocenení, celoročné výzvy na prihlasovanie a mnoho ďalších. „Podozrivo na mňa pôsobia aj podujatia, ktoré fungujú len 1-2 roky, majú v textoch gramatické chyby či málo informácií a majú zvláštne vizuály,“ dodáva Jakub Spevák.

Festival, o ktorom ste zrejme nepočuli

Organizovať filmový festival stojí nemalé peniaze a energiu celého tímu osôb, ktoré sa festivalovej práci venujú dlhé mesiace, nezriedka aj celoročne. Rovnako náročné je pritiahnuť a udržať si záujem profesionálneho publika i širokej verejnosti, bez ktorých festivaly nemajú veľký zmysel. Aj preto festivalom a prehliadkam, ktoré spoluvytvárajú a obohacujú slovenské audiovizuálne prostredie, venuje Film.sk každý rok samostatnú prílohu, kde sa snaží informovať o všetkých relevantných organizátoroch podujatí a o termínoch a mieste ich konania.

Na Slovensku sa však konajú aj festivaly, ktoré sa do hľadáčika Film.sk zatiaľ nedostali – okrem iného aj preto, že komunikujú primárne cez webové festivalové platformy, ako je najmä Film Freeway, cez sociálne siete alebo cez vlastné webstránky. Viaceré z týchto podujatí vznikli – nie náhodou – v období pandémie covidu, keď aj mnohé zavedené a známe festivaly presúvali svoj program do online prostredia a keď internetové podujatia mali svoje celospoločenské opodstatnenie.

Napríklad Tatras International Film Festival podľa svojej webstránky existuje od roku 2021. Udeľuje ceny až v 30 kategóriách. Ocenených vyhlasoval v roku 2021 trikrát, v roku 2022 až šesťkrát, v roku 2023 päťkrát, známi sú už aj držitelia 38 cien a 19 čestných uznaní z januára 2024. Dohromady festival udelil v priebehu troch rokov viac ako 500 cien a čestných uznaní, väčšinou pre zahraničných tvorcov. Na svojej webstránke tvrdí, že každý rok pri fyzickom podujatí odovzdá aj 6 hlavných cien (za celovečerný film, za krátky a študentský film, za videoklip, za scenár krátkeho aj scenár celovečerného filmu), ktoré dovedna získajú finančnú odmenu vo výške 1000 eur.

Zvedavci sa po chvíľke skúmania festivalového webu môžu dopátrať – vďaka fragmentu z reportáže regionálnej televízie – aj k menu riaditeľa festivalu. Má ním byť hudobník a lovec mladých (najmä hudobných) talentov Pavol Petrík, ktorý na svojom profile na Facebooku promuje aj viaceré podujatia, udeľujúce ceny pre hudobné videoklipy, o ktoré sa dá uchádzať práve cez platformu Film Freeway.

V rámci Tatras International Film Festival sa fyzicky preukázateľne uskutočnili dve filmové projekcie: v košickej Tabačke v roku 2022, odkiaľ pochádza aj spomenutá televízna reportáž a fotografie na stránke festivalu a kde sa za účasti tvorcov premietol ukrajinský film Matka apoštolov, a 31. 8. 2023 v mestskom parku v Tatranskej Lomnici, kde sa zase ako súčasť Tatranského kultúrneho leta realizovaného s finančnou podporou Ministerstva dopravy SR premietlo – podľa fotiek i programového letáku len v open air podmienkach – šesť krátkych filmov od slovenských tvorcov. Kde, ako a či vôbec sa verejne premietali stovky ďalších snímok, ktoré získali ocenenia, sa redakcii nepodarilo zistiť. Festival by ste však na Film Freeway dnes hľadali márne. Začiatkom marca bol z platformy odstránený.

EIFA, BIFA, hej!

Málo transparentnú organizáciu majú aj filmové ocenenia European International Film Awards (EIFA), a Bratislava International Film Awards (BIFA), ktorých názvy, podobne ako to robia aj predátorské časopisy, nie náhodou pripomínajú iné podujatia – prestížne Európske filmové ceny (European Film Awards) a dnes už zaniknutý MFF Bratislava (Bratislava International Film Festival). Podľa marcových informácií na Film Freeway EIFA udeľuje ceny v 11 hlavných a 26 vedľajších kategóriách a BIFA v 8 hlavných a 25 vedľajších kategóriách. Na viacerých fotografiách vo fotogalérii z oboch podujatí na stránke Film Freeway sa objavuje nedávny absolvent bratislavskej FTF VŠMU, filmár a dnes aj pedagóg na Súkromnej škole umeleckého priemyslu (SŠUP) filmovej v Košiciach Marcel Smieško.

EIFA ako kontaktnú adresu na svojom profile na Film Freeway uvádza Kasárenské námestie v Košiciach, kde sídli aj známe Kino Úsmev, no ako miesto konania bol v marci 2024 uvedený košický Atelier Caffé & Restaurant v sídliskovej časti Košíc. Podobne má BIFA ako kontaktnú adresu uvedenú Špitálsku 4 v Bratislave, kde sídli aj Kino Lumière, hoci ako miesto konania sa v profile festivalu uvádza DisArt bar v Košiciach (sic!) a bratislavské Kino Nostalgia. Trochu svetla do organizácie BIFA vniesli fotografie zverejnené na profile festivalu na Film Freeway, ktoré vznikli pred Kinom Lumière a v jeho najmenšej kinosále K3 – kinosále Filmotéky ešte pred požiarom v digitalizačnom pracovisku a pred rekonštrukciou celého priestoru kina. Podľa týchto fotografií sa podarilo identifikovať aj termín podujatia: v stredu 18. 5. 2022 v málo exponovanom čase od 15:00 do 17:00 si kinosálu Filmotéky prenajal – ako fyzická osoba – Marcel Smieško na účely neverejného premietania BIFA Awards… Koľko z nominovaných filmov sa podarilo za dve hodiny premietnuť a či si ich niekto vôbec pozrel, nevedno. Marcel Smieško na email z redakcie nereagoval.

Filmové ocenenia BIFA (a nepriamo, cez prítomnosť na fotografiách aj EIFA, ktoré však nemusel zverejniť sám Smieško) nie je jediné podujatie, s ktorým možno tohto filmára a pedagóga spájať. Je uvedený aj ako umelecký riaditeľ Heart of Europe International Monthly Film Festival (HEI), ktorý Smieško podľa Film Freeway založil so Štefanom Lukáčom. Od roku 2021 HEI udelil ocenenia a čestné uznania vo viac ako 20 kategóriách už štrnásťkrát, hoci na Film Freeway je označený ako podujatie, ktoré existuje len dva roky. Pri štandardných poplatkoch v rozpätí od 9 do 17 eur za film/kategóriu by tak len ocenené filmy do rozpočtu festivalu mohli priniesť okolo 3000 eur. Prihlásených filmov však bolo s veľkou pravdepodobnosťou násobne viac.

Tenká sivá čiara medzi biznisom a službou verejnosti 

Košice International Film Festival (KIFF) nás najskôr zmiatol, okrem iného aj preto, lebo jeho názov sa až príliš podobal predošlému názvu EIFA – Košice Independent Film festival (pod týmto názvom bolo podujatie na Film Freeway registrované v roku 2022, k jeho premenovaniu na EIFA došlo až v októbri 2023). KIFF je najstarším a jednoznačne najúspešnejším spomedzi málo známych slovenských festivalov z platformy Film Freeway: vznikol už pred covidovou pandémiou v roku 2019.

V roku 2024 by sa KIFF mal konať tri dni (aj) vo fyzickej podobe. Hlási sa k nemu aj Kino Úsmev, kde sa viacero festivalových projekcií uskutočnilo už v rokoch 2022 aj 2023. KIFF spolupracuje aj s košickou Súkromnou školou umeleckého priemyslu filmovou. Jej študentov nabáda, aby do súťaže prihlásili svoje filmy, nie však nevyhnutne cez portál Film Freeway, ale cez formulár priamo na svojej stránke Košice Film Fest. Víťazom v študentskej sekcii ponúka nielen finančné ceny, ale aj hodnotné poukážky na prenájom filmovej techniky. V ostatných dvoch rokoch sa v rámci KIFF premietal aj film Cenzorka Petra Kerekesa či Plastic symphony Juraja Lehotského, ktorý podujatie dokonca osobne navštívil.

S organizátorom, filmárom a absolventom SŠUP filmovej Erikom Jasaňom, sa nám podarilo skontaktovať práve cez SŠUP filmovú a pre Film.sk ochotne poskytol o podujatí informácie. KIFF sa podľa jeho slov bude tento rok konať v termíne 27. ‒ 29. 5. v Kine Úsmev a súťažné krátke filmy aktuálne hodnotí aj porotca – izraelský filmár Dekel Berenson. Program festivalu sa v čase uzávierky Film.sk podľa Jasaňa práve finalizoval.

A hoci dnes už na webstránke KIFF, resp. priamo na jej hlavnej lište, nie sú dlhočizné zoznamy filmov z tzv. oficiálneho výberu, ani zoznamy filmov ocenených v desiatkach kategórií od roku 2019, odkazy na ne boli v čase uzávierky Film.sk stále aktívne a dostupné prostredníctvom presných URL: Košice Film Fest – Official Selection a Košice Film Fest – Winners.

Na rozdiel od netransparentných podujatí EIFA, BIFA a HEI však KIFF na Film Freeway uvádza aj očakávaný počet filmov, ktoré sa do súťaže ročne prihlásia – 2000. Ak toto číslo zodpovedá skutočnosti a ak sa výška registračných poplatkov celý rok pohybuje v rozpätí od 10 do 24 eur za film/kategóriu (resp. 75 – 118,51 eur v prípade, že sa film prihlási naraz do všetkých kategórií), ako to festival uvádza vo svojom profile na Film Freeway, znamenalo by to, že KIFF len na týchto poplatkoch ročne získa prinajmenšom 20 000 eur.

KIFF na platforme Film Freeway patrí do prvej stovky najlepšie hodnotených filmových festivalov. Azda aj preto si krátko pred uzávierkou prihlasovania filmov môže tento rok (opäť) dovoliť ponúkať okrem súťaží vo vyše 40 kategóriách aj platené zverejnenie VIP rozhovoru s tvorcami (akéhokoľvek?) filmu, platené zverejnenie traileru k (akémukoľvek?) filmu na festivalovom kanáli na Youtube, či platené publikovanie materiálov k (akémukoľvek?) filmu či filmovému projektu v sekcii Recommended projects na domovskej webstránke KIFF. Každá z uvedených možností stála v čase uzávierky Film.sk minimálne 93,87 eur.

Ako biznis model to podistým nie je nelegálne. Napokon, KIFF je podľa svojho organizátora financovaný zo súkromných zdrojov. Navyše z poplatkov očividne, okrem iného, môže organizovať aj sekciu venovanú študentským filmom SŠUP filmovej, pár návštev renomovaných filmárov, workshopy či ceny pre víťazov. Môže zaplatiť honorár porotcovi. Raz možno viacerým. Vďaka svojej popularite si môže vyberať z čoraz väčšieho počtu filmov a zvyšovať tak kvalitu súťaže.

Môže sa z predátora stať ušľachtilý tvor?

Oddeliť zrno od pliev

Platforma Film Freeway dnes združuje vyše 13 000 filmových festivalov, nielen tých serióznych, ale aj obrovské množstvo netransparentných. Film Freeway nevyžaduje nijaké potvrdenie o existencii podujatí, o ich fyzickom mieste konania či o totožnosti organizátorov súťaže. Nie je tak nič ľahšie než sa na Film Freeway zaregistrovať, vytvoriť si profil, vyzdobiť ho fotkami, vymyslieť súťažné kategórie, nastaviť výšku registračných poplatkov a potom už len čakať, či sa nejaký film prihlási. Takto to prednedávnom urobili aj študenti FTF VŠMU Jaro Stupák a Juraj Krén, ktorí na Film Freeway v roku 2023 založili Bratislava Film Festival – najskôr ako nesúťažné podujatie, no dnes už podľa vlastných slov tvarujú jeho súťaž. Zatiaľ nemajú veľké oči: podľa údajov na profile festivalu na Film Freeway odhadujú počet prihlásených projektov na 80, registračné poplatky nepresahujú 15 eur za film/ kategóriu. Ich festival by sa mal konať 1. – 3. 7. 2024. Miesto konania ešte organizátori nemajú zabezpečené. Na svojich stránkach a na profile na Film Freeway však používajú upravené fotografie kinosály svojej alma mater FTF VŠMU s dorobeným vizuálom festivalu na plátne. Podľa ich slov sú tieto fotografie len ilustračné. Škola s festivalom nemá organizačne nič spoločné. Ako by to však vyhodnotili užívatelia platformy, ktorí na FTF VŠMU nikdy neboli? A ako to hodnotia tí, ktorí túto kinosálu (pred jej rekonštrukciou či po nej), naopak, poznajú?

Vyselektovať relevantné, hoci aj menšie, nové alebo menej známe festivaly, prípadne festivaly, ktoré sa postupne profesionalizujú, môže byť pre filmárov, najmä ak sa tieto podujatia konajú vo vzdialenom zahraničí, mimoriadne náročné.

Univerzitná knižnica aj viaceré slovenské vysoké školy sa nedávno odhodlali zverejniť zoznamy potenciálne predátorských časopisov. Možno je načase, aby si podobné zoznamy začali vytvárať aj profesionálky a profesionáli v audiovízii. Zverejniť takýto zoznam je však chúlostivá vec, keďže medzi neprofesionálne zorganizovaným festivalom a predátorským biznis modelom je občas len veľmi tenká hranica.

Oplatí sa však aspoň spozornieť, a to aj vtedy, ak narazíme napríklad na (domáci) film, ktorý sa hrdí stovkou cien z najrôznejších medzinárodných festivalov, a skontrolovať, či nejde práve o také, ktoré fungujú netransparentne alebo využívajú predátorské postupy. No v prvom rade by mali zbystriť samotní tvorcovia a produkčné spoločnosti, aby v túžbe po ocenení nesadli na lep obchodníkom s „prestížou“, ktorí ich ťažko odpracované kolektívne dielo premietnu (ak ho vôbec premietnu!) v zle zatemnenej zasadačke, v kaviarni alebo v mestskom parku pod verejným osvetlením svietiacim priamo na plátno. A ak sa im to náhodou stane, nemali by sa ostýchať takéto podujatia na festivalových platformách rovno nahlásiť.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.