Záber z filmu Lillian. FOTO: Ulrich Seidl Film Produktion

26. ročník filmového festivalu 4 živly

Ženy (a muži, deti) na ceste

Mária Ferenčuhová

Filmový festival 4 živly po 25 rokoch svojej existencie pozmenil koncepciu a kolektívnu dramaturgiu pri 26. ročníku vystriedal výraznejšie kurátorský prístup. Tohtoročný „šéfdramaturg“, filmový teoretik Martin Ciel, výberom ústrednej témy, ktorou bola cesta, jasne určil žánrové smerovanie celého festivalu. Živly tento rok nanovo nasvietili, kriticky prehodnotili, ale aj kultúrne redefinovali žáner road movie, primárne spätý s americkou kinematografiou.

Filmový festival 4 živly sa vyvinul z pôvodne komorného vzdelávacieho seminára a tento kultúrny kód v sebe nesie dodnes. Špecifikom väčšiny projekcií sú podrobné 10 – 30 minútové lektorské úvody k filmom a festivalový program z veľkej časti tvoria archívne alebo staršie filmy. Vďaka tomu zostávajú 4 živly v prvom rade priestorom na podnetné stretnutia cinefilov. Sú však aj podujatím, ktoré ukazuje, ako (ne)starne filmová klasika či ktoré témy sú po desaťročiach stále aktuálne (alebo priam pálčivé), prípadne aké nové spojenia vytvárajú staršie filmové diela s tými novšími.

Tohtoročné 4 živly rámcovali dve klasiky žánru road movie: záverečným filmom festivalu bola Bezstarostná jazda (1969) Dennisa Hoppera, ktorej hlavné postavy sú dráždivými až neprijateľnými inkarnáciami slobody pre ďalšie postavy, reprezentujúce tradičné, resp. konzervatívne spoločenské usporiadanie; tým prvým bola zase Jízda (1994) Jana Svěráka, kde sa síce objaví motív „chlapáctva“, no pod ním sa rozvíja najmä téma mužskej krehkosti. Dnes už 30 rokov stará Jízda navyše zreteľne hovorí aj o traumatizácii žien, ktoré sa ocitli v toxickom vzťahu s násilným partnerom. Na tento motív v programe nadviazala diskusia s názvom Cesta von – odchod ženy z násilného vzťahu, ktorú zorganizoval spolok Živena v spolupráci s Národnou linkou pre ženy zažívajúce násilie a kde Barbora Burajová, Zuzana Očenášová a Anna Surovcová hovorili aj o tom, akú pomoc ženám v násilných vzťahoch poskytujú inštitúcie a ako takéto ženy môže podporiť okolie.

Rodové hľadisko do žánru road movie vniesli v Banskej Štiavnici aj ďalšie filmy. V klasike Thelma a Louise (1991) Ridleyho Scotta sú hlavnými postavami dve ženy, ktorých víkendová cesta na chatu sa zmení na zúfalú, no miestami aj radostnú, ba dokonca elegantnú rebéliu proti systému, kde muži často beztrestne ubližujú ženám. Thelma a Louise sú v každej situácii dobre vychovanými gansterkami, ktoré za sebou nenechávajú „collateral damages“ na ľudských životoch, a ich únik napriek tragickému záveru snímky možno čítať ako paradoxné symbolické víťazstvo nad týmto systémom. 

Aj vo filme Lillian, ktorý v roku 2018 nakrútil rakúsky dokumentarista Andreas Horvath na motívy putovania skutočnej Lillian Alling z 20. rokov minulého storočia, sa na cestu naprieč Spojenými štátmi americkými vydáva žena – mladá ruská emigrantka bez platných víz a vzápätí aj bez pasu, ktorú ženie odhodlanie prejsť peši, bez slova i bez pomoci krížom cez celé USA, z New Yorku až na Aljašku, a cez Beringov prieliv späť do Ruska. Jej environmentálne nezáťažové, no fyzicky vyčerpávajúce putovanie odhaľuje nielen fascinujúce pohľady na meniacu sa krajinu, ale aj mikrokultúrne scény z amerického života, snímané kvázidokumentaristickým spôsobom, nie bez kritického tónu. Lillianino mĺkve, stoické splývanie s krajinou bolo pre mňa vrcholom programu celého festivalu.

premietanie na amfiteátri počas 26. ročníka filmového festivalu 4 živly / Foto: Imrich Kútik

Nie všetky putujúce hrdinky čakal tragický koniec. V road movie Kiddo (2023), debute holandskej režisérky Zary Dwinger, cestujú spolu mladá matka s nedospelou dcérou z Holandska do Poľska. Nejde o práveharmonickú dvojicu: desaťročná Lu žije v pestúnskej starostlivosti a život jej mamy má ďaleko od usporiadanosti. No krízové situácie vždy zvládnu, a to najmä vďaka zdravým návykom dievčatka. Vyústením dobrodružnej cesty plnej intertextuálnych filmových odkazov je tak nová súdržnosť, dcérkino prijatie reality aj čoraz zrelší postoj matky.

Aj ďalšie filmy ponúkali radostný, ba až hojivý zážitok: výstredné camp road movie Stephana Elliotta Dobrodružstvá Priscilly, kráľovnej púšte (1994) publiku priblížilo tri drag queens zo Sydney, ktoré cestou po austrálskej púšti nájdu lásku, prijatie rodiny alebo odvahu slobodne žiť a prejavovať svoju inakosť. Terapeutickou bola aj doslova nerastná cesta Pauly Ďurinovej vo filmovej básni Lapilli, ktorá mala na 4 živloch slovenskú premiéru. Režisérka sa v nej vyrovnáva so stratou starých rodičov a zároveň sa ponára do minerálneho sveta krasových či sopečných skál, údolí a jaskýň, čím vytvára fascinujúcu meditatívnu filozofickú skladbu, v ktorej konfrontuje ľudský čas s časom planéty.

V programe sa objavili aj „mužskejše“ príklady žánru, napríklad Šialený Max (r. George Miller, 1979). Nechýbala v ňom ani kultová Lost Highway Davida Lyncha o vnútornom potláčaní násilia, Jarmuschov Mŕtvy muž či parodická naivno-nevinná gangsterka Pravdivá romanca podľa scenára Quentina Tarantina v réžii Tonyho Scotta. Do tejto línie možno zaradiť aj nový programový prvok: polnočné prekvapenie, utajované do posledného okamihu. Až z titulkov sa publikum dozvedelo, že sa díva na excentrické hororové road movie Quentina Dupieuxa Guma (2010), ktoré je poctou bezdôvodnosti v kinematografii a charakterizuje ho predovšetkým humor čierny ako hlavná hrdinka filmu – záhadná vraždiaca pneumatika.

Okrem variácií na žáner road movie festival uviedol aj komornejšie či žánrovo odlišné filmy o ceste a cestovaní: skvelý Vlak Jerzyho Kawalerowicza z roku 1959, ktorý dodnes vzbudzuje údiv svojou mizanscénou stiesneného priestoru, krátke dokumentárne filmy z archívu Slovenského filmového ústavu či filmovú esej Terra Femme (2021), kde autorka Courtney Stephens skúma pohľad na svet v amatérskych cestopisných záberoch z 20. – 50. rokov minulého storočia nakrútených ženami. Detské 4 živly sa zase vybrali do praveku či na vzducholoď s Karlom Zemanom, a to nielen prostredníctvom filmov, ale aj tvorivej dielne. V niektorých filmoch sa téma cesty mihla skôr ako metafora než ako motivický alebo naratívny prvok. Takým bol napríklad dokumentárny debut Evy Križkovej Vtáčnik, ktorý mal na 4 živloch takisto slovenskú premiéru, alebo dokumentárny film Putinovo ihrisko (2024) poľského novinára Konrada Szołajského o ruských propagandistických praktikách a hybridných hrozbách. 

No keďže cesta a putovanie sú jednou zo základných ingrediencií celej kinematografie, aj spôsobov, ako pristúpiť k zostavovaniu tohtoročnému programu 4 živlov bolo mnoho. Ten rodovo scitlivený, ktorý si vybrali organizátori a organizátorky, bol – aspoň pre mňa – balzamom na dušu.

Záber z filmu Lillian. FOTO: Ulrich Seidl Film Produktion

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.