Z filmu Vystrúhať znovu dreveného koníka detstva

Digitálne kino: Známe na dotyk, voňavé po domove

Mária Ferenčuhová

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Medzi viac než stovkou krátkych dokumentárnych filmov, ktoré nakrútil Vlado Kubenko, popri reportážach, cestopisoch, filmoch zo súčasnosti či filmoch o nedávnej i staršej histórii nájdeme aj množstvo filmov o umelcoch a umení.

Portrét maliara a sochára Vladimíra Kompánka Vystrúhať znovu dreveného koníka detstva (1973) nakrútil Vlado Kubenko v spolupráci s mimoriadne vnímavým fotografom a kameramanom Alexandrom Strelingerom. Film charakterizuje predovšetkým pozorné hľadanie vizuálnych paralel medzi Kompánkovým dielom a tým, z čoho autor pri tvorbe čerpal. Okrem skúmania vizuálnych koreňov Kompánkovho umenia však snímku významne dotvárajú aj ďalšie dve zložky – Kompánkove vlastné slová a hudba Svetozára Stračinu.

V sochárskej tvorbe Vladimíra Kompánka (1927 – 2011) vedľa seba stoja monumentálne drevené diela určené pre verejný priestor alebo otvorenú krajinu – takými sú napríklad stĺpy, resp. takmer totemové sochy, napríklad známa Skulptúra v areáli bratislavského krematória, ale aj sošky veľkosti i tvaru drevených hračiek pre deti. Spracúvaním rustikálnych motívov a súbežným zjednodušovaním foriem smerujúcim až k abstrakcii sa Kompánek, ako člen skupiny Mikuláša Galandu, koncom 50. rokov minulého storočia odklonil od režimom proklamovaných hodnôt socialistického realizmu a vyslúžil si za to tvrdú kritiku, ktorá popustila až s uvoľnením spoločensko-politických pomerov v 60. rokoch. Azda aj preto Kubenkov film, nakrútený v ideologicky rigidnejšom normalizačnom období, pracuje nielen s najtypickejšími, a teda abstraktnejšími Kompánkovými dielami, ale významne sa opiera aj o realistickú figurálnu tvorbu z jeho skoršieho obdobia. Možno ju však do popredia vysúva i preto, lebo práve realistické práce, explicitne nadväzujúce na ľudové umenie a tvorbu rezbárov z Rajca vrátane Kompánkovho otca, dovoľujú Kubenkovi so Strelingerom najlepšie ukázať, odkiaľ a kam sa umelcov rukopis vyvíjal. Zjednodušovanie tvarov takmer až na úroveň abstraktných, opakujúcich sa znakov spolu s prácou so základnou farebnosťou (biela, čierno-hnedá, modrá, červená, občas žltá a zelená) charakterizujú aj Kompánkove maľby. Umelecká sofistikovanosť si tu podáva ruku s prostou detskou kresbou. Pre film Vystrúhať znovu dreveného koníka detstva sa teda zdá byť najpodstatnejšie práve toto zdanlivo kontrastné spojenie monumentálneho s malým a sofistikovaného s jednoduchým.

Vo filme zaznie najskôr neokázalý voiceoverový komentár so základnými informáciami o výtvarníkovi. No ďalej, pomerne netypicky, už počujeme len hlas samotného Kompánka, ktorý civilne, možno až na pomedzí denníkových zápiskov a básní, hľadá a určuje zdroje svojej predstavivosti. Privráva sa pritom striedavo sebe – niekdajšiemu chlapcovi, stále hľadajúcemu autorovi – a (tušenému) publiku: Skáčem do detstva, do rozpitých machúľ. (…) Rozosmiata biela plocha, červená naháňa čiernu, sánky sa prevracajú, priskočí sivá, zrážka kriku… (…) V obločnom ráme prebehol koník. Ten z detstva. (…) Stopy, škvrny, pár čiar, machuľa. Raz je to strom, raz je to dom, živá postava, naša ulica. (…) Som plný domácich rozhovorov, ktoré som počúval pri zemiakoch, kapustnici…“

Strelingerova kamera sníma Kompánka v ateliéri, v dedinskom dome, v spoločnosti skíc, kresieb, malieb i štúdií sôch, ženských hláv a najmä penátov – bôžikov domova. Prináša aj statické výrezy, akési filmové pohľadnice dedinského sveta: drevenice priľahnuté snehom, palisády na lúkach, ploty, stojany na seno; všetky tie geometrické formy postrehnuteľné aj v Kompánkových maľbách. Strelinger porovnáva tvary sôch s úžitkovými predmetmi, v znakoch na obrazoch hľadá paralely s okolitým svetom. Kompánek sa zatiaľ ponára do seba: „Začal som s obrysom ďaleko na prižmúrenom horizonte, bez detailov. Socha ako doska, trocha premenená na život. Skúšal som postavu, v ktorej sa premieňajú všetky tie drevené chute dolín, rytmus stromov…

Drobné umelecké diela a potom monumentálne sochy – všetko je vecou mierky. Filmové plátno a rafinované striedanie veľkostí záberov v tomto ohľade trocha skresľujú: detail môže byť obrovský, vysoká socha môže v otvorenom priestore zanikať. Mierku v Kubenkovom filme upravuje hudba Svetozára Stračinu, ktorá Kompánkovým dielam dokáže dodať objem majestátnymi zvukmi rohov i hravý detský aspekt píšťalkami, perkusiami a spiežovcami, čo neodmysliteľne, rozprávkovo, možno až trochu stereotypne patria ku koníkom. Stračina v hudbe, podobne ako Kompánek vo výtvarnom umení, kombinuje tradičné ľudové motívy s umelými. Nevyhýba sa pritom monumentálnosti ani dôverne známym motívom.

Kompánkov „drevený koník detstva“ tak napokon nie je len metonymiou návratu k počiatkom tvorby, ale aj symbolom niečoho dôverne známeho: „Sochy by som chcel robiť ako chleby z cesta, domáce po dotyku. Chcel by som, aby z nich chutil domov.“ Mohlo by to znieť ako normalizačné klišé, keby Kompánkovým slovám filmové zábery nedali zakaždým za pravdu.

Záber z filmu Vystrúhať znovu dreveného koníka detstva. FOTO: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.