June Film Fest

Nový prírastok medzi slovenskými filmovými festivalmi

Barbara Vojtašáková / absolventka dokumentárnej tvorby na FTF VŠMU

Vďaka malým vzdialenostiam medzi kinosálami, dovolenkovej atmosfére a komornej architektúre je Trnava ideálnym miestom pre menší až stredne veľký filmový festival. Práve tejto myšlienky sa chopil herec, režisér a kreatívny producent Daniel Dangl, ktorý tu so svojím produkčným a dramaturgickým tímom zorganizoval pilotný ročník medzinárodného filmového festivalu June Film Fest – JuFF 2024. Aký je divácky potenciál tohto podujatia, je jeho koncept v našom kontexte jedinečný a potrebujeme na Slovensku ďalší pomerne ambiciózny filmový festival?

O  JuFF som sa dozvedela pár týždňov pred začiatkom pilotného ročníka cez sociálne siete: najprv na mňa „vyskočilo“ farebné logo, následne reklama na koncert IMT Smile a Partičky naživo. Festival sa chce zameriavať na mainstreamové publikum, možno aj preto sa rozhodol postaviť propagáciu najmä na sprievodných podujatiach. Organizátori naň chceli pritiahnuť hlavne mladších divákov, napríklad aj prostredníctvom každodennej diskotéky do skorých ranných hodín v nezávislom kultúrnom priestore Malý Berlín. V propagačných materiáloch sa často skloňoval pojem „filmová párty“. To, či sa tento zámer podarilo naplniť, neviem posúdiť – každý večer som sa totiž vracala do Bratislavy. 

Na červenom koberci

Otvárací ceremoniál sa niesol v duchu osláv. Pred budovou a vo foyeri kina Hviezda sa zhromaždila skupina známych tvárí: množstvo slovenských televíznych hviezd, niekoľko modeliek a zopár bývalých slovenských politikov v róbach a oblekoch popíja miešané nápoje. Pomedzi postavy šoubiznisu sa pretláčajú novinári, kameramani a fotografi, Daniel Dangl stojí vo vstupnej hale a konverzuje s návštevníkmi. Som trošku úzkostlivá, lebo tu nikoho nepoznám, a tak namiesto státia v preplnenom priestore úkosom sledujem modelky pred kinom, ako sa fotia na červenom koberci.

Počas úvodného ceremoniálu, ktorý moderovala Adela Vinczeová, organizátori v skratke predstavili identitu a programové sekcie festivalu. Podľa nich je hlavným dramaturgickým plánom JuFF ukázať slovenskému publiku najpopulárnejšie filmové diela z rôznych krajín; kritériom výberu snímok je teda najmä divácka úspešnosť. Ide o zaujímavý zámer, v tomto kontexte mi však nebolo úplne jasné, prečo sa organizátori rozhodli medzinárodnú súťaž zamerať na prvé, prevažne artové filmy. (Aj preto sa tejto sekcii ďalej venujem detailnejšie.)

Ambasádorkou, a teda aj tvárou prvého ročníka June film fest, bola mladá herečka z trnavského Divadla Jána Palárika a čerstvá držiteľka Slnka v sieti Danka Droppová. Prenechať slovo mladšej generácii vnímam ako sympatické gesto. Priestor dostala aj staršia generácia tvorcov – ocenenie Zlatá lipa za výnimočný prínos vo filmovom umení si odniesol český herec Karel Roden. Po oficiálnostiach nasledovala pomerne zaujímavá nemecká krimikomédia Roxy (r. Dito Tsindzadze) z roku 2022 – kvôli oneskorenej distribúcii ju celosvetovo videlo málo divákov a v Trnave ju zmeškalo aj niekoľko hviezd slovenského šoubiznisu, ktoré hneď po začatí filmu odišli z kinosály.

Po úvodnom filme na festivalových hostí čakalo pred budovou Divadla Jána Palárika prekvapenie – veľkolepý koncert dychovej Vojenskej hudby Ozbrojených síl Slovenskej Republiky. Atmosférická filmová hudba rozliehajúca sa Trojičným námestím bola metaforou identity celého festivalu – veľkolepým zážitkom prístupným aj pre okoloidúcich.

Prvý dotyk

Filmový program festivalu zahŕňal premietanie najúspešnejších filmov z rôznych krajín, kam patrila napríklad americká komediálna dráma Prevrat! (r. Austin Stark) či spomínaná berlínska krimikomédia Roxy. Na prehliadke českých a slovenských filmov s názvom Slovenská a česká voľba sa dala vidieť napríklad Vojna policajtov (r. Rudolf Biermann), česká dramédia v hlavnej úlohe s Karlom Rodenom Tancuj Matylda (r. Petr Slavík), či tohtoročná Smršť Petra Bebjaka. Ďalšia zo sekcií ponúkla české, slovenské a maďarské seriály a jedna projekcia aj výber z tvorby VŠMU. JuFF nezabudol ani na artové publikum a pripravil sekciu s názvom Paralelný pohľad.

Súčasťou festivalu bola aj spomenutá súťažná prehliadka debutových filmov s názvom Prvý dotyk. Tu je dôležité podotknúť, že programovým riaditeľom JuFF je Peter Nágel, niekdajší programový riaditeľ Art Film Festu. Na otváracom ceremoniáli zaznelo, že práve súťaž prvých filmov v ponuke slovenských festivalov chýba – nie je to však celkom pravda. Súťaž prvých filmov má stále v programe práve spomínaný Art Film, akurát ju rozšíril aj na druhé a tretie filmy – aj preto, lebo debutových filmov sa hlásilo primálo.

Porotu v zložení Kamila Zlatušková, Barbara Janišová Feglová a Ivan Shvedoff najviac zaujali tri snímky – americká komédia Matka sedí na gauči (r. Niclas Larsson), ktorá získala cenu poroty za autentické vykreslenie rodinných vzťahov, a uznanie získal aj Slušný židovský chlapec (r. Noé Debré), citlivý príbeh dospievania, ktorý sa venuje najmä problematike spolužitia národnostných komunít na predmestí Paríža. Paradoxne, aj napriek komerčnému a reklamnému charakteru JuFF hlavnú cenu Zlatá lipa získal kazašský artový film Bauryna Salu (Adoptovaná) režiséra Aškata Kučinčirekova. Film je námetom, obsadením aj spracovaním blízky estetike observačného dokumentárneho filmu a je tým najlepším, čo sa mi na festivale podarilo vidieť. Z výberu by som rada spomenula aj ukrajinsko-holandskú koprodukciu Navždy Navždy. Režisérka Anna Buryachkova v nej ponúkla relatívne drsný a autentický pohľad na postsovietsku mládež 90. rokov v Kyjeve. Oceňujem najmä komplexné dievčenské/ženské charaktery a ponor do tematiky traumy znásilnenia a toxických vzťahov.

Opäť o rok

June Film Fest môže byť do budúcna zaujímavým prírastkom medzi slovenskými filmovými festivalmi. No aby naplnil divácky potenciál, mohol by sa inšpirovať napríklad Cinematikom a jasnejšie špecifikovať svoju dramaturgiu či ponúknuť rozmanitejší žánrový záber. Na festivale sa totiž premietali prevažne drámy, komédie a trilery. Lepšiu propagáciu by si zaslúžili aj samotné festivalové filmy a ako problematický vnímam aj dátum podujatia. Počas víkendu sa totiž v Trnave konal aj kresťanský hudobný festival Lumen. S koncertmi na námestí je náročné súperiť, nech už je žáner akýkoľvek, a to najmä v takom kompaktnom meste, akým je Trnava. Drobnou výhradou je aj to, že festival síce cielil na mladých divákov, no JuFF sa prekrýval s dátumom skúškového obdobia vysokoškolákov.

Ďalšou výzvou pre JuFF bude získať podporu z Audiovizuálneho fondu a stabilizovať svoje financovanie. Je však otázne, či bude fond schopný podporiť ďalší väčší filmový festival, ktorý chce konkurovať Cinematiku, Art Filmu či Febiofestu.

FOTO: Ašot Haas s cenou Zlatá lipa / JuFF

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

70. MFF Oberhausen

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom...
Záber z filmového týždenníka 1974

Týždeň vo filme 1974: Mená veľkých v malom žánri

Už pri letmom pohľade do zoznamu týždenníkov, ktoré sú na programe v prázdninových mesiacoch, udrie do očí takmer úplná absencia akýchkoľvek šotov zo zahraničia a nezvyčajne široký zoznam režisérov, ktorí sa na tvorbe zúčastnili. Nuž a medzi nimi prekvapivo mená dnes renomovaných filmových tvorcov: Miloslava Luthera (čerstvý nositeľ Zlatej kamery z tohoročného Art Filmu v Košiciach), Petra Hledíka (zakladateľ a dlhoročný riaditeľ Artiflmu Trenčianske Teplice) a Jána Ďuriša (viacnásobný držiteľ Českého leva a Slnka v sieti za kameru), ktorý tu debutoval ako režisér. Miloslav Luther je v kolekcii podpísaný štyrikrát. Svoj prvý žurnál (TvF č. 4) pojal prekvapivo monotematicky, šiestimi šotmi so zdravotníckou tematikou. Začína reportážou z úspešnej odbočky Červeného kríža v Očovej (k 25. výročiu organizácie), pokračuje novou nemocnicou v Košiciach-Šaci a exportnými výrobkami Chirany v Starej Turej. Ďalej: dizajnéri vylepšujú zubolekárske kreslá. Maturanti premýšľajú o lekárskom povolaní a napokon autor konfrontuje ich predstavy s prvými skúsenosťami začínajúceho lekára. Aj Peter Hledík začína týždenníkom (č. 12) na jednu tému. V šiestich šotoch sa venuje divadlu Pre dnešného diváka je to atraktívne tým viac, že vidí herecké legendy (niektoré už nie sú medzi nami) v ich začiatkoch: režiséri Ľubomír Vajdička a Peter Opálený, herci Jozef Kroner, Andy Hryc, Vlado Durdík ml., Emil Horváth ml. a herečky Zuzana Kronerová, Viera Richterová, Lenka Košická. Nuž a režisérskym debutom Jána Ďuriša je monotematická reportáž...
Záber z filmu Hlas sirén

17. Fest Anča

Mojou prioritou bolo sledovať, aký obraz súčasného sveta festival ponúka, najmä prostredníctvom súťažného výberu filmov a taktiež v sekcii Fokus s hlavnou témou festivalu. Väčšina sprievodných programov a tematických pásiem mi, žiaľ, pre tento prístup ušla, nestihla som ani súťaž videoklipov. https://youtu.be/ke54CCoDOKE?si=NqT0A9jnpbmXGmG1 Trailer víťazného filmu Hlas sirén. S tým filmovým obrazom sveta to však nebude také jednoduché. Vzhľadom na špecifiká festivalovej animácie, ktorá je často založená na tvorbe významov prostredníctvom asociácií a vyvolávaní nešpecifických emócií surreálnou povahou tekutého výtvarného štýlu – metamorfózou obrazov – je výrazne ku konštrukcii obrazu sveta prizývaný divák. V tom tkvie krása aj náročnosť takéhoto typu festivalov. Väčšinou sa animácia vymedzuje voči klasickému filmovému rozprávaniu s jasnou kauzalitou, figurálnosťou a budovaním konzistentného priestoru a času, čo núti diváka v každom momente pozorne sledovať plátno a neustále pracovať na významoch. Je tu aj možnosť odpútať sa od racionalizácie dívania sa a nechať sa unášať možnými svetmi animácie. To som si však tento rok nedovolila. Na druhú stranu, filmy so širokými možnosťami interpretácie podnecujú voľný tok myšlienok a neokliešťujú divácke myslenie, takže ich možno vnímať ako naozaj slobodné umenie. Festival nie je slobodný len pre divákov, ale aj pre autorov. Prejavuje sa to nielen vo formálnych a štylistických...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.