Obľúbené slovenské filmy Sone Urikovej

Film Deň náš každodenný z roku 1969 som prvý raz videla v škole na predmete o dejinách slovenského filmu. Nebyť VŠMU, možno by som sa k nemu ani nikdy nedostala. Sedeli sme v kinosále, rozumeli tomu, že film snúbi dokumentárny prístup s istou dávkou štylizácie, a veľmi sme sa na ňom bavili. Stotožnila som sa s dcérou Miškou, keď zavrhovala rovesníkov, pretože vysnenému Waldemarovi Matuškovi nesiahali ani po členky. Pod to sa podpíšem aj dnes.

Smiech mi uviazol v hrdle, keď som si uvedomila, že sa pozerám na vlastnú rodinu. Na dynamiku vzťahov medzi rodičmi a deťmi, na večné riešenie nedostatku peňazí – najmä na čačky a zábavu. Na trápno, nepochopenie a na to všetko, čo uniká pomedzi prsty. Myslím, že mnohí spolužiaci a spolužiačky sa zabávali aj ďalej, kým ja som sa ponárala hlbšie a hlbšie do sedadla a potichu plakala.

Keď si v hlave prebehnem všetky svoje obľúbené slovenské filmy, tak ich naozaj spája to, že som si pri nich porevala či aspoň zaslzila. Patria sem klasiky ako Boxer a smrť, Obchod na korze, Medená veža, Zvony pre bosých. V mojom výpočte absentujú súčasné slovenské filmy, ale to pripisujem najmä tomu, že tie staršie som videla mladšia a najmä ovplyvniteľnejšia, mnohé aj viackrát – a kto v mojom veku má dnes čas pozerať niečo zo súčasnej kinematografie opakovane? Zároveň však stále platí, že veselé a tragické musia ísť ruka v ruke, inak ani jedno z toho človeka dostatočne nezasiahne. Aspoň také umelecké diela si najviac cením ja. Vidím tieto dve strany jednej mince vo svojich obľúbených filmoch a rovnako často ako na zábavné scény si spomeniem na tie tragické. Je na tom možno aj niečo univerzálne slovenské, na smiechu cez slzy. Aby sa to tu niekedy vôbec dalo vydržať.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

70. MFF Oberhausen

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.