Obľúbené slovenské filmy Sone Urikovej

Film Deň náš každodenný z roku 1969 som prvý raz videla v škole na predmete o dejinách slovenského filmu. Nebyť VŠMU, možno by som sa k nemu ani nikdy nedostala. Sedeli sme v kinosále, rozumeli tomu, že film snúbi dokumentárny prístup s istou dávkou štylizácie, a veľmi sme sa na ňom bavili. Stotožnila som sa s dcérou Miškou, keď zavrhovala rovesníkov, pretože vysnenému Waldemarovi Matuškovi nesiahali ani po členky. Pod to sa podpíšem aj dnes.

Smiech mi uviazol v hrdle, keď som si uvedomila, že sa pozerám na vlastnú rodinu. Na dynamiku vzťahov medzi rodičmi a deťmi, na večné riešenie nedostatku peňazí – najmä na čačky a zábavu. Na trápno, nepochopenie a na to všetko, čo uniká pomedzi prsty. Myslím, že mnohí spolužiaci a spolužiačky sa zabávali aj ďalej, kým ja som sa ponárala hlbšie a hlbšie do sedadla a potichu plakala.

Keď si v hlave prebehnem všetky svoje obľúbené slovenské filmy, tak ich naozaj spája to, že som si pri nich porevala či aspoň zaslzila. Patria sem klasiky ako Boxer a smrť, Obchod na korze, Medená veža, Zvony pre bosých. V mojom výpočte absentujú súčasné slovenské filmy, ale to pripisujem najmä tomu, že tie staršie som videla mladšia a najmä ovplyvniteľnejšia, mnohé aj viackrát – a kto v mojom veku má dnes čas pozerať niečo zo súčasnej kinematografie opakovane? Zároveň však stále platí, že veselé a tragické musia ísť ruka v ruke, inak ani jedno z toho človeka dostatočne nezasiahne. Aspoň také umelecké diela si najviac cením ja. Vidím tieto dve strany jednej mince vo svojich obľúbených filmoch a rovnako často ako na zábavné scény si spomeniem na tie tragické. Je na tom možno aj niečo univerzálne slovenské, na smiechu cez slzy. Aby sa to tu niekedy vôbec dalo vydržať.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.