Slnko v sieti 2024

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“

Jaroslav Hochel

Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku.

Tri šťastné trinástky

Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej.

Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš Berka za film Slúžka.

Sloboda, empatia, citlivosť sú dôležité

Ocenenie za najlepšie kostýmy získala Katarína Štrbová Bieliková za film Slúžka. „Pre mňa je tento film o tom, aké tragické je žiť v neslobode, nemôcť sa prejaviť a nemôcť žiť podľa svojich predstáv. Sloboda je jednou z najdôležitejších vecí, ktorú si musíme chrániť, a preto dúfam, že aj naďalej budeme môcť tvoriť na Slovensku slobodne,“ povedala Štrbová Bieliková. Aj ocenenie za najlepšie masky putuje k Slúžke, do rúk Martina Blizniaka a Miroslavy Krepsovej. Najlepším animovaným filmom uplynulého roka sa stal Tonko, Slávka a kúzelné svetlo režiséra Filipa Pošivača. Slovenský koproducent Jakub Viktorín (koproducentkou bola aj Pavla Janoušková Kubečková) povedal: „Náš film je o jedenásťročnom Tonkovi, ktorý svieti a je iný, a o tom, že byť iný neznamená byť nemilovaný alebo byť na okraji spoločnosti. Okolo nás sa teraz však dejú veci, keď ľudia, ktorí sa dostali k moci, berú niečo, čo je odlišné alebo čomu nerozumejú, ako niečo nebezpečné. Myslím si, že za získanou mocou iba skrývajú svoj strach a zbabelosť.“ A Filip Pošivač: „Navzdory tomu, čo sa práve teraz deje v slovenskej kultúre a z čoho sme v Čechách veľmi znepokojení, dúfam, že kreatívna spolupráca so slovenskými tvorcami bude pokračovať. Chcel by som využiť príležitosť a verejne podporiť slovenskú občiansku spoločnosť práve za to, že bojuje v mene hodnôt, ktoré sú veľmi dôležité pre moju prácu – je to empatia a citlivosť.“

Bruno Ciberej pripomenul 15. výročie vzniku Audiovizuálneho fondu v „pásme“, ktoré vtipne nazval (na spôsob bulvárnej tlače) Tri mýty o Audiovizuálnom fonde. Číslo 3 vás šokuje. Postupne vyvracal mýty o tom, že AVF podporuje len filmy, len artové filmy a len úzky okruh tvorcov.

Najlepším dokumentárnym filmom sa stala Emília režiséra Martina Šulíka a producentov Dávida Čorbu a Maria Homolku. Ocenenie v televíznej kategórii získala Matematika zločinu režiséra Petra Bebjaka, ktorý minisériu aj produkoval spolu s Ivou K. Jestřábovou a Rasťom Šestákom. Bebjak má vo zvyku nazývať veci pravými menami: „Pekný večer prajem aj všetkým duchovným bezdomovcom, aj ľuďom tvoriacim umenie, ktoré niekto nazýva umením proti ústave alebo umením transsexuálnym alebo zvrhlým, ale pre niekoho toto umenie môže byť inšpiratívne, pretože to je sloboda. Sloboda je aj to, že tu môžem stáť a slobodne povedať, že nesúhlasím s tým, ako vládna garnitúra v súčasnosti funguje, ako šíri nenávisť, strach, dezinformácie, klamstvo, ako arogantne vytvára nepriateľov a snaží sa tak rozoštvať našu spoločnosť. To je cesta k neslobode.“

Martin Huba predstavil jednu z významných osobností slovenského herectva Božidaru Turzonovovú, ktorá si prevzala Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre. V zostrihu jej hereckých úloh zarezonovala veta, ktorú vyslovila ako Ema Destinová vo filme Jiřího Krejčíka Božská Ema: „Je jistá čára, přes kterou člověk nesmí.“

Odvážny hlas Dany Droppovej

Slnko v sieti za najlepšie audiovizuálne efekty si prevzali Michal Křeček a Josefína Jiráňová (Tonko, Slávka a kúzelné svetlo) a v ďalších dvoch kategóriách triumfoval opäť Invalid: autori hudby Matúš Široký a Marcel Buntaj a majster zvuku Viktor Krivosudský. Po tomto bloku ocenení moderátor pripomenul 100. výročia narodenia Jozefa Kronera a Ladislava Chudíka, opäť aj zostrihom ich filmových úloh. Víťazné ťaženie Invalida pokračovalo ocenením za strih pre Mateja Beneša, kým snímka Tonko, Slávka a kúzelné svetlo si pripísala na konto Slnko v sieti za kameramanský výkon pre Denisu Buranovú. Divácku cenu Slnko v sieti získal Invalid. Za tónov skladby Ten zlodej čas v podaní speváčky Denniyah pripomenul galavečer osobnosti audiovizuálneho sveta, ktoré nás opustili za uplynulý rok.

Ocenenie za najlepšiu réžiu si za film Invalid prevzal Jonáš Karásek, ktorý konštatoval, že jednou z tém filmu je arogancia moci a v tomto období sa fikcia priblížila k realite. Ocenenie za mužský herecký výkon v hlavnej úlohe si za titulnú postavu v Invalidovi odniesol Gregor Hološka, ktorý zdôraznil, že vo filme ide aj o inakosť – v tomto prípade fyzický hendikep – a tá si vyžaduje empatiu a citlivosť. Obdobnú cenu v ženskej kategórii získala Dana Droppová za postavu Anky v Slúžke a z pódia rezonovali jej slová: „Už dlhší čas pociťujem veľkú beznádej a strach, keď sa pozriem, aká budúcnosť asi čaká Slovensko – a nielen v nasledujúcich rokoch, ale aj nasledujúcich dňoch. Je strašidelné, aké absurdné informácie sa dozvedáme, aké rozhodnutia a kroky sa odohrávajú pred našimi očami. Ale verím, že naším konaním a každodenným správaním k sebe navzájom s tým niečo spravíme.“

Invalid, Slúžka či Svetloplachosť?

Z troch filmov nominovaných v kategórii hraný film – popri Invalidovi a Slúžke to bola ešte Svetloplachosť Ivana Ostrochovského – zvíťazil Karáskov Invalid v produkcii Maroša Hečka a Petra Veverku. Ocenenie im odovzdala prezidentka SFTA Katarína Krnáčová, ktorá túto príležitosť využila aj na príhovor filmárskej obci: „Chcem vás vyzvať, aby sme boli k sebe navzájom vľúdni. Podporujme sa navzájom. Tešme sa z úspechov druhých, aj preto, že dnešný úspech jedného môže pomôcť budúcemu úspechu toho druhého. Upevňujme aj naďalej svoju komunitu, zveľaďujme vzťahy, ale aj férové podmienky na našu prácu, lebo len vtedy, keď budeme jednotní, budeme dostatočne silní, aby sme dokázali ochrániť umenie ako súčasť našej kultúry a najmä ubrániť potrebnú slobodu tvorby a slobodu slova a tým zachovať existenciu a rast aj slovenského filmu. Kolegovia a kolegyne z Audiovizuálneho fondu, Fondu na podporu umenia, Fondu na podporu kultúry národnostných menšín a najmä z RTVS, aj Slovenská filmová a televízna akadémia stojí pri vás.“

Ceremoniál (podľa scenára Tomáša Dušičku a Richarda Raimana v Raimanovej réžii) balansoval medzi úsilím o istú dôstojnosť a vážnosť a snahou o odľahčenie a humor (občas trochu silený). Nad oceneniami v niektorých kategóriách možno v údive nadvihnúť obočie, ale také proste boli výsledky hlasovania členov SFTA. No v príhovoroch ocenených často zazneli – museli zaznieť – slová sloboda a nesloboda. Tie ocenenia možno už o rok-dva nebudú také dôležité, nebude až tak záležať na tom, že Invalid ich má sedem a Slúžka štyri. Ale to, v akej miere (ne)slobody budeme žiť, bude aj pre umeleckú tvorbu vrátane audiovizuálnej nesmierne dôležité. Aby sa nestalo, že „v rici“ bude nielen Slnko v sieti, ale aj sloboda tvorby.

Držitelia Národnej ceny Slnko v sieti za rok 2023

Najlepší hraný film

Invalid
REŽISÉR Jonáš Karásek
PRODUCENTI Maroš Hečko, Peter Veverka

Najlepší dokumentárny film

Emília
REŽISÉR Martin Šulík
PRODUCENT Dávid Čorba, Mario Homolka

Najlepší animovaný film

Tonko, Slávka a kúzelné svetlo
REŽISÉR Filip Pošivač
PRODUCENTI Jakub Viktorín, Pavla Janoušková Kubečková

Najlepšia filmová réžia

Jonáš Karásek
FILM Invalid

Najlepší filmový scenár

Miro Šifra
FILM Úsvit

Najlepší kameramanský výkon

Denisa Buranová
FILM Tonko, Slávka a kúzelné svetlo

Najlepší filmový strih

Matej Beneš 
FILM Invalid

Najlepší filmový zvuk

Viktor Krivosudský
FILM Invalid

Najlepšia filmová hudba

Matúš Široký, Marcel Buntaj
FILM Invalid

Najlepší architekt – scénograf

Tomáš Berka
FILM Slúžka

Najlepšie kostýmy

Katarína Štrbová Bieliková
FILM Slúžka

Najlepšie masky

Martin Blizniak, Miroslava Krepsová
FILM Slúžka

Najlepšie vizuálne efekty

Michal Křeček, Josefína Jiráňová
FILM Tonko, Slávka a kúzelné svetlo

Najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe

Dana Droppová
FILM Slúžka

Najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe

Éva Bandor
FILM Moc

Najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe

Gregor Hološka
FILM Invalid

Najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe

Zdeněk Godla
FILM Invalid

Najlepší televízny film / miniséria / seriál

Matematika zločinu
REŽISÉR Peter Bebjak
PRODUCENTI Iva K. Jestřábová, Rasťo Šesták, Peter Bebjak

Výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre

Božidara Turzonovová

Divácka cena Slnko v sieti

Invalid
REŽISÉR Jonáš Karásek
PRODUCENTI Maroš Hečko, Peter Veverka

FOTO: Zdenko Hanout

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

70. MFF Oberhausen

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom...

Týždeň vo filme 1964: Nádych či výdych

To, čo nám v tejto mesačnej kolekcii tvorcovia žurnálov ponúkajú, príliš nezaujme. Či si len vydýchli po mesiacoch obnovenej výroby týždenníka v Bratislave a napätia z hľadania originálnych ciest, alebo či sa práve chystajú nadýchnuť na ešte väčšie tvorivejšie vypätie v novom ročníku, sa dozvieme, keď televízia zaradí do svojho programu týždenníky nasledujúceho ročníka. Kedy to bude? Ale buďme spravodliví. Slová piesne Ľubomíra Feldeka (na melódiu Ilju Zeljenku) nás rozhodne zaujmú, tým viac, že ich spievajú poslucháči VŠMU, ktorými boli vtedy okrem iných aj Marián Labuda, Stano Dančiak či Oľga Šalagová. To je však až v čísle 52, tak poďme po poriadku. Kolekcia sa začína (č. 46) monotematickým týždenníkom poolympijských úvah (Tokio 1964 – to bolo, keď najstarší z Weissovcov a s ním ďalších osem Slovákov získalo vo futbale striebro) o problémoch našej telovýchovy. V Berlíne úspešne vystúpili naši pantomimisti Sládek a Žlábek a v našich kinách ako novinku začali premietať 70 mm film (č. 47). V tristohektárovom polesí v Javorí pri Zvolene sa premnožili diviaky, narátali ich vraj 250. Po veľkej poľovačke (č. 48) ich poľovníci skolili osem, čo bol vtedy dôvod na veľkú spokojnosť. Hostina nebola obsahom šotu, ale zato výlet do Slovenského Grobu na husacinu pod titulkom Zvedavá kamera už áno. Slová komentátora (č. 50): „papuče a televízia sú jediné, čo sme ochotní...

Zásadné filmy Ľudmily Bubánovej

Ako tínedžerka som bola fascinovaná modernou ázijskou kinematografiou. Hltala som všetko, k čomu som sa dostala. Asi preto, že som sa chcela ponoriť do veľkomesta, stratiť sa v jeho nočnom čare a hypnotizujúcej samote. Mojím najobľúbenejším filmom bol vtedy Fallen Angels Wong Kar Waia. Priťahoval ma ten groteskný, neónový, chaotický a smutný svet s jeho osamelými čudnými obyvateľmi. Priznávam, odvtedy som ten film ani raz nevidela. Obávam sa totiž, že moje dnešné ja, ktoré je dospelé, racionálne a menej zasnené, by už nerozumelo vtedajším emóciám. Som presvedčená, že v živote každého z nás existujú umelecké zážitky, ktoré majú svoj význam v určitej fáze dospievania. Neuveriteľne silným zážitkom bola pre mňa Pina Wima Wendersa, poetický filmový portrét nemeckej choreografky Piny Bausch. Film, ako aj ona sama a jej tvorba, mali mimoriadny vplyv na to, ako som začala rozmýšľať o umení. Ako o zrkadle každodenného života, zloženého z útržkov, roztrieštených do mikropríbehov, zdanlivo banálnych situácií, ktoré môžu odhaliť najhlbšie ľudské emócie. Aj sama si v poslednej dobe čoraz viac začínam vážiť význam každodennosti a prežívania „malých“ okamihov. Podobnú zmenu pozorujem taktiež v kultúre. Obrat od monumentálnych, tragických príbehov smerom k lokálnemu a na prvý pohľad bezvýznamnému. Cítim to v návrate k remeslám, ručným prácam, akoby v snahe spomaliť čas a zastaviť sa pri...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.