Záber z filmu Vynálezca

Digitálne kino: Splynutie dvoch svetov

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Animovaný film Vlastimila Herolda Vynálezca z roku 1983 je pozoruhodný nielen svojím výtvarným riešením, ale aj humorom a nenápadným clivým tónom v závere.

Animované filmy Vlastimila Herolda sa vyznačujú mimoriadnou výtvarnou variabilitou, keďže tento výtvarník, grafik a animátor veľmi často pracoval s dielami iných umelcov – napríklad s ilustráciami Ľudovíta Fullu, ako vo filmoch Varila myšička kašičku (1974) a Fŕŕ (1983), alebo s rytinami prešovského kantora Jonáša Bubenku objavených v levočskom vydaní Komenského knihy Orbis pictus z roku 1679. Nevyhýbal sa ani priamym spoluprácam s inými výtvarníkmi (Ondrej Zimka, Miroslav Cipár). „Jedným z dôvodov, prečo Herold siahal po cudzích výtvarnostiach, bol jeho zámer propagovať československých výtvarníkov,“ uvádza v článku pre časopis Homo Felix z roku 2013 Eva Šošková. Nešlo však len o propagáciu: Heroldova tvorivosť totiž tryskala predovšetkým pri nárazoch či narážkach na tvorivosť iných.

Bábkovo-kreslený film Vynálezca vznikol zo spolupráce Vlastimila Herolda s výtvarníkom Dušanom Junekom: Junek vytvoril bábky, Herold zasa kreslené animácie inšpirované historickými perokresbami technických vynálezov. Výsledkom je dielko, v ktorom sa stretávajú a nakoniec aj prelínajú dva svety: „realistický“ bábkový svet, kde interaguje mohutný a praktický úradník patentového úradu s krehkým vynálezcom-rojkom, a fantazijný svet oživených kresieb zázračných dopravných strojov, ktoré doslova vybiehajú z vynálezcovho šanónu.

Film je – vzhľadom na rok výroby možno aj prekvapivo – čiernobiely, resp. sépiovo tónovaný. Získava tým bližšie nešpecifikovanú retro patinu: tvídové oblečenie môže odkazovať na 40. a 50. roky 20. storočia, rámy okuliarov zase na 60. roky, lampa na úradníkovom stole na art deco, no a kalamár a jednoduché atramentové pero až na hlboké 19. storočie. Zažltnutý sépiový odtieň má aj kreslená časť filmu s oživenými obrázkami bizarných velocipédov a kôl poháňaných psami alebo koňmi, ale i lietacích strojov udržiavaných vo vzduchu obrovskými „vranami školenými“. Dobovo príznaková je aj zvuková stopa. Kým v bábkovej časti sa objavujú takmer výlučne hyperbolizované, no inak realistické ruchy, kreslenú časť sprevádza hudba – „groteskový“ klavír so spodnými tónmi tuby a jarmočné melódie z verklíka.

Film má zdanlivo jednoduchú zápletku: po preskúmaní vynálezov zavolá pragmatický patentový úradník na extravagantného vynálezcu zdravotníkov, ktorí majú neškodného, mierumilovného rojka spacifikovať a podistým odviezť na psychiatriu. Lenže záverečná scéna fantastického vynálezcovho úniku skomplikuje filmové rozprávanie oveľa viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať – najmä ak si položíme otázku, z koho perspektívy sa na oba svety pozeráme. Rozpohybované vynálezy sa občas zrazia (a z tejto zrážky povstane ďalší vynález), prípadne poukazujú na nutnosť mať v talóne záložného koňa, ak ten prvý odkväcne a vyfučí ako prasknutá pneumatika. Čo teda oživuje stroje – úradníkova pragmatická predstavivosť, vyhodnocujúca ne-funkčnosť vynálezov, alebo vynálezcova hravá fantázia? Jarmočná hudba, ktorá ticho znie, aj keď už úradník odišiel z miestnosti, naznačuje, že fantazijný svet ožíva len vo vynálezcovej hlave – veď ho inšpiruje aj obyčajný pohľad na vtáky! Lenže záverečná scéna vynálezcovho „úletu“ – ktorý v skutočnosti vyzerá ako šialený výskok z okna, naznačuje, že pohľad na letiaceho vynálezcu nemusí byť nevyhnutne „objektívnou“ realitou, a to dokonca ani vo svete animovaného filmu, kde je možné naozaj všetko. Môže totiž byť aj výplodom úradníkovej fantázie, ktorá sa úporne bráni pred tragickými dôsledkami vynálezcovho úniku. Záverečnú bábkovú scénu totiž už nesprevádzajú realistické ruchy (napríklad trepot umelých krídel), ale pridusený zvuk hracej skrinky a trúbky, clivé husle a najmä nadpozemský theremin – teda opäť hudobný svet, no celkom iného charakteru ako ten jarmočný. Heroldov Vynálezca sa očividne končí zázrakom. Koho však vidíme v poslednom zábere? Reálneho rojčivého vynálezcu? Prelud úradníkovej mysle? Alebo dušu, ktorá mieri do neba…?

FOTO: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

70. MFF Oberhausen

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom...

Týždeň vo filme 1964: Nádych či výdych

To, čo nám v tejto mesačnej kolekcii tvorcovia žurnálov ponúkajú, príliš nezaujme. Či si len vydýchli po mesiacoch obnovenej výroby týždenníka v Bratislave a napätia z hľadania originálnych ciest, alebo či sa práve chystajú nadýchnuť na ešte väčšie tvorivejšie vypätie v novom ročníku, sa dozvieme, keď televízia zaradí do svojho programu týždenníky nasledujúceho ročníka. Kedy to bude? Ale buďme spravodliví. Slová piesne Ľubomíra Feldeka (na melódiu Ilju Zeljenku) nás rozhodne zaujmú, tým viac, že ich spievajú poslucháči VŠMU, ktorými boli vtedy okrem iných aj Marián Labuda, Stano Dančiak či Oľga Šalagová. To je však až v čísle 52, tak poďme po poriadku. Kolekcia sa začína (č. 46) monotematickým týždenníkom poolympijských úvah (Tokio 1964 – to bolo, keď najstarší z Weissovcov a s ním ďalších osem Slovákov získalo vo futbale striebro) o problémoch našej telovýchovy. V Berlíne úspešne vystúpili naši pantomimisti Sládek a Žlábek a v našich kinách ako novinku začali premietať 70 mm film (č. 47). V tristohektárovom polesí v Javorí pri Zvolene sa premnožili diviaky, narátali ich vraj 250. Po veľkej poľovačke (č. 48) ich poľovníci skolili osem, čo bol vtedy dôvod na veľkú spokojnosť. Hostina nebola obsahom šotu, ale zato výlet do Slovenského Grobu na husacinu pod titulkom Zvedavá kamera už áno. Slová komentátora (č. 50): „papuče a televízia sú jediné, čo sme ochotní...

Zásadné filmy Ľudmily Bubánovej

Ako tínedžerka som bola fascinovaná modernou ázijskou kinematografiou. Hltala som všetko, k čomu som sa dostala. Asi preto, že som sa chcela ponoriť do veľkomesta, stratiť sa v jeho nočnom čare a hypnotizujúcej samote. Mojím najobľúbenejším filmom bol vtedy Fallen Angels Wong Kar Waia. Priťahoval ma ten groteskný, neónový, chaotický a smutný svet s jeho osamelými čudnými obyvateľmi. Priznávam, odvtedy som ten film ani raz nevidela. Obávam sa totiž, že moje dnešné ja, ktoré je dospelé, racionálne a menej zasnené, by už nerozumelo vtedajším emóciám. Som presvedčená, že v živote každého z nás existujú umelecké zážitky, ktoré majú svoj význam v určitej fáze dospievania. Neuveriteľne silným zážitkom bola pre mňa Pina Wima Wendersa, poetický filmový portrét nemeckej choreografky Piny Bausch. Film, ako aj ona sama a jej tvorba, mali mimoriadny vplyv na to, ako som začala rozmýšľať o umení. Ako o zrkadle každodenného života, zloženého z útržkov, roztrieštených do mikropríbehov, zdanlivo banálnych situácií, ktoré môžu odhaliť najhlbšie ľudské emócie. Aj sama si v poslednej dobe čoraz viac začínam vážiť význam každodennosti a prežívania „malých“ okamihov. Podobnú zmenu pozorujem taktiež v kultúre. Obrat od monumentálnych, tragických príbehov smerom k lokálnemu a na prvý pohľad bezvýznamnému. Cítim to v návrate k remeslám, ručným prácam, akoby v snahe spomaliť čas a zastaviť sa pri...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.