Záber z filmu Pozor, padá SNG! na ktorom vidno maľby v sklade

(r. Jana Durajová, Lena Kušnieriková, 2023)

Do 14. 8. je film prístupný zdarma na DAFilms.sk

Dokumentárny film Leny Kušnierikovej a Jany Durajovej vznikal ako študentský projekt, no v dôsledku vleklej rekonštrukcie sa stal ich časozberným celovečerným debutom. Pozor padá SNG! sleduje riaditeľku Slovenskej národnej galérie Alexandru Kusú, jej otca, architekta a spoluautora víťazného návrhu rekonštrukcie Martina Kusého, a architekta Vladimíra Dedečka, autora návrhu modernej dostavby a premostenia SNG z rokov 1969 – 1979.

Kusá od začiatku tvrdí, že o sebe nerada rozpráva, pretože to považuje za nudné. Režisérkam sa ju však podarí zobraziť aj v zraniteľných polohách – keď hovorí nielen o sebe, ale hlavne o chorobe svojho otca, alebo keď s plačom číta Dedečkov list na rozlúčku. Pred kamerou nepôsobí nekomfortne – viackrát svojsky opíše situáciu cez hyberbolizujúcu analógiu či sarkazmus („Stavba je vojna“, „Verejné obstarávanie sú dve škaredé slová… ináč to bolo vymyslené ako dobrá vec, len… aj socializmus bol vymyslený ako dobrá vec“) a výrazným prvkom jej prejavu je roztržitý, hravý spôsob, akým sa pohybuje v priestoroch galérie, či už pri skúmaní škôd, podpise zmlúv alebo znovuotvorení.

Zdá sa, že pre ňu je rekonštrukcia SNG životným projektom, niečím, čo ju zamestnáva odkedy v roku 2010 nastúpila do funkcie, a to nielen v pracovnej rovine, ale aj v osobnej (aj prostredníctvom otcovej participácie na projekte a spoločného trávenia času doma). Núka sa otázka, či je Kusá naozaj jedinou osobou, na ktorej stojí a padá SNG, a či ďalší ľudia zainteresovaní na rekonštrukcii nie sú (alebo sa necítia byť) vynechaní. No miera jej zaangažovanosti a až nezdravej odovzdanosti hovorí viac o chode kultúrnych inštitúcií na Slovensku a o samotnom fungovaní a vnímaní kultúry ako o jej osobe. Inštitúcie totiž naozaj často stoja na individuálnom úsilí a často sú to jednotlivci a jednotlivkyne, ktorí a ktoré riešia – podobne ako Kusá – , všetko od podpisu zmlúv až po upchaté záchody či chýbajúce lepiace pásky.

No takýto modus operandi je neudržateľný: vyžaduje si obrovské množstvo času a energie, ktoré sa nedajú skĺbiť napríklad so starostlivosťou o blízkych, a nasadenie, suplujúce nezáujem vyšších štruktúr, je skôr varovaním než pozitívnym príkladom. Ak totiž na SNG a jej zbierkach nezáleží štátu, musí snahu o jej plnohodnotnú existenciu a uchovanie diel suplovať Kusá a zamestnanectvo SNG (čo pozostáva napríklad z kupovania zvlhčovačov a odvlhčovačov na optimalizáciu vlhkosti v skladových priestoroch). Takéto zúfalé provizórium je kontrapunktom k Dedečkovým oduševneným (a v kontexte dlhého čakania hrejivo naivným) slovám: „Na rekonštrukciu vám predsa musia dať peniaze, veď to je povinnosť vlády (…) veď vyhláste katastrofálny stav!

Záber z filmu Pozor, padá SNG! / Foto: Film Expanded

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.