Záber z filmu Jej telo

VOD: Ropáci, Jej telo

Ropáci (r. Jan Svěrák, 1988)
– dostupné na Dafims.sk

Streamovací portál DAFilms.sk nedávno sprístupnil absolventský film Jana Svěráka Ropáci, ktorý v roku 1989 získal študentského Oscara za najlepší zahraničný film. Svěrák v ňom využíva postupy expedičného a prírodovedného dokumentárneho filmu i efektné postupy bábkového filmu na predstavenie nového živočíšneho druhu, ropáka bahnomilného, ktorý sa objavil v silne znečistenom prostredí uhoľných revírov na severe Čiech. Skupina filmárov a vedcov sa vydáva na výpravu k povrchovej uhoľnej bani, ktorej svojrázny strážca s pozoruhodne komickým idiolektom ich zasväcuje do životného štýlu tohto podivuhodného tvora: živí sa totiž fosílnymi palivami, olejnatými splodinami, prípadne polyetylénom a dýcha oxid uhoľnatý. Svěrákov mockument pracuje nielen s humorom, ale aj s napätím typickým pre žánrové filmy. Nechýba v ňom tajomstvo, riziko, pocit ohrozenia, ale i motívy dojímavej záchrany. Ropákom sa v čase ich vzniku podarilo vtipnou a inovatívnou formou upozorniť na problémy znečisťovania životného prostredia, ktoré sú aktuálne aj dnes, hoci v mnohých krajinách sa od ťažby uhlia už upustilo.

Jej telo (r. Natálie Císařovská, 2023)
– dostupné na Dafims.sk

Príbeh krátkeho života mladučkej šampiónky v skoku do vody, ktorá sa po vážnom zranení krčnej chrbtice uplatnila v pornopriemysle, no telo ju krátko na to opäť „zradilo“, nakrútila podľa skutočných udalostí česká režisérka Natálie Císařovská. Ako absolventka histórie a zároveň dokumentárnej tvorby pristúpila vo svojom hranom debute k životnému príbehu Andrey Absolonovej tvorivou metódou, ktorá v sebe spája princípy oral history (svedectvo Andreinej sestry) a odstup, ktorý je vlastný množstvu dokumentárnych filmov. Snímka Jej telo v sebe nenesie žiadne prvky exploatačných filmov, hlavnú postavu zbytočne nesexualizuje, ani sa po vzore množstva životopisných hraných filmov nesnaží fikčným spôsobom dotvárať, čím presne bolo rozhodnutie Andrey Absolonovej stať sa pornoherečkou motivované. Dokonca sa nesnaží domýšľať si, ako mladá žena svoj kariérny prerod prežívala. Jej telo má atribúty módneho retrofilmu, s presne zvolenými priestormi aj kostýmami. Upúta však aj spôsobom snímania, či už prostredníctvom sugestívnych detailov, alebo, naopak, chladných a odťažitých celkov.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.