Záber z filmu Jej telo

VOD: Ropáci, Jej telo

Ropáci (r. Jan Svěrák, 1988)
– dostupné na Dafims.sk

Streamovací portál DAFilms.sk nedávno sprístupnil absolventský film Jana Svěráka Ropáci, ktorý v roku 1989 získal študentského Oscara za najlepší zahraničný film. Svěrák v ňom využíva postupy expedičného a prírodovedného dokumentárneho filmu i efektné postupy bábkového filmu na predstavenie nového živočíšneho druhu, ropáka bahnomilného, ktorý sa objavil v silne znečistenom prostredí uhoľných revírov na severe Čiech. Skupina filmárov a vedcov sa vydáva na výpravu k povrchovej uhoľnej bani, ktorej svojrázny strážca s pozoruhodne komickým idiolektom ich zasväcuje do životného štýlu tohto podivuhodného tvora: živí sa totiž fosílnymi palivami, olejnatými splodinami, prípadne polyetylénom a dýcha oxid uhoľnatý. Svěrákov mockument pracuje nielen s humorom, ale aj s napätím typickým pre žánrové filmy. Nechýba v ňom tajomstvo, riziko, pocit ohrozenia, ale i motívy dojímavej záchrany. Ropákom sa v čase ich vzniku podarilo vtipnou a inovatívnou formou upozorniť na problémy znečisťovania životného prostredia, ktoré sú aktuálne aj dnes, hoci v mnohých krajinách sa od ťažby uhlia už upustilo.

Jej telo (r. Natálie Císařovská, 2023)
– dostupné na Dafims.sk

Príbeh krátkeho života mladučkej šampiónky v skoku do vody, ktorá sa po vážnom zranení krčnej chrbtice uplatnila v pornopriemysle, no telo ju krátko na to opäť „zradilo“, nakrútila podľa skutočných udalostí česká režisérka Natálie Císařovská. Ako absolventka histórie a zároveň dokumentárnej tvorby pristúpila vo svojom hranom debute k životnému príbehu Andrey Absolonovej tvorivou metódou, ktorá v sebe spája princípy oral history (svedectvo Andreinej sestry) a odstup, ktorý je vlastný množstvu dokumentárnych filmov. Snímka Jej telo v sebe nenesie žiadne prvky exploatačných filmov, hlavnú postavu zbytočne nesexualizuje, ani sa po vzore množstva životopisných hraných filmov nesnaží fikčným spôsobom dotvárať, čím presne bolo rozhodnutie Andrey Absolonovej stať sa pornoherečkou motivované. Dokonca sa nesnaží domýšľať si, ako mladá žena svoj kariérny prerod prežívala. Jej telo má atribúty módneho retrofilmu, s presne zvolenými priestormi aj kostýmami. Upúta však aj spôsobom snímania, či už prostredníctvom sugestívnych detailov, alebo, naopak, chladných a odťažitých celkov.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

70. MFF Oberhausen

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom...

Týždeň vo filme 1964: Nádych či výdych

To, čo nám v tejto mesačnej kolekcii tvorcovia žurnálov ponúkajú, príliš nezaujme. Či si len vydýchli po mesiacoch obnovenej výroby týždenníka v Bratislave a napätia z hľadania originálnych ciest, alebo či sa práve chystajú nadýchnuť na ešte väčšie tvorivejšie vypätie v novom ročníku, sa dozvieme, keď televízia zaradí do svojho programu týždenníky nasledujúceho ročníka. Kedy to bude? Ale buďme spravodliví. Slová piesne Ľubomíra Feldeka (na melódiu Ilju Zeljenku) nás rozhodne zaujmú, tým viac, že ich spievajú poslucháči VŠMU, ktorými boli vtedy okrem iných aj Marián Labuda, Stano Dančiak či Oľga Šalagová. To je však až v čísle 52, tak poďme po poriadku. Kolekcia sa začína (č. 46) monotematickým týždenníkom poolympijských úvah (Tokio 1964 – to bolo, keď najstarší z Weissovcov a s ním ďalších osem Slovákov získalo vo futbale striebro) o problémoch našej telovýchovy. V Berlíne úspešne vystúpili naši pantomimisti Sládek a Žlábek a v našich kinách ako novinku začali premietať 70 mm film (č. 47). V tristohektárovom polesí v Javorí pri Zvolene sa premnožili diviaky, narátali ich vraj 250. Po veľkej poľovačke (č. 48) ich poľovníci skolili osem, čo bol vtedy dôvod na veľkú spokojnosť. Hostina nebola obsahom šotu, ale zato výlet do Slovenského Grobu na husacinu pod titulkom Zvedavá kamera už áno. Slová komentátora (č. 50): „papuče a televízia sú jediné, čo sme ochotní...

Zásadné filmy Ľudmily Bubánovej

Ako tínedžerka som bola fascinovaná modernou ázijskou kinematografiou. Hltala som všetko, k čomu som sa dostala. Asi preto, že som sa chcela ponoriť do veľkomesta, stratiť sa v jeho nočnom čare a hypnotizujúcej samote. Mojím najobľúbenejším filmom bol vtedy Fallen Angels Wong Kar Waia. Priťahoval ma ten groteskný, neónový, chaotický a smutný svet s jeho osamelými čudnými obyvateľmi. Priznávam, odvtedy som ten film ani raz nevidela. Obávam sa totiž, že moje dnešné ja, ktoré je dospelé, racionálne a menej zasnené, by už nerozumelo vtedajším emóciám. Som presvedčená, že v živote každého z nás existujú umelecké zážitky, ktoré majú svoj význam v určitej fáze dospievania. Neuveriteľne silným zážitkom bola pre mňa Pina Wima Wendersa, poetický filmový portrét nemeckej choreografky Piny Bausch. Film, ako aj ona sama a jej tvorba, mali mimoriadny vplyv na to, ako som začala rozmýšľať o umení. Ako o zrkadle každodenného života, zloženého z útržkov, roztrieštených do mikropríbehov, zdanlivo banálnych situácií, ktoré môžu odhaliť najhlbšie ľudské emócie. Aj sama si v poslednej dobe čoraz viac začínam vážiť význam každodennosti a prežívania „malých“ okamihov. Podobnú zmenu pozorujem taktiež v kultúre. Obrat od monumentálnych, tragických príbehov smerom k lokálnemu a na prvý pohľad bezvýznamnému. Cítim to v návrate k remeslám, ručným prácam, akoby v snahe spomaliť čas a zastaviť sa pri...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.