Zásadné filmy Debory Pastirčákovej

Filmy som začala intenzívnejšie objavovať už počas dospievania a pomerne skoro som v sebe narazila na akúsi nedôveru k veľkým príbehom. Oveľa sympatickejšie, bližšie a v niečom pravdivejšie na mňa pôsobili filmy, ktoré sa skladali z autentických výstižných momentov zasadených v jednoduchom príbehovom rámci. Asi aj preto ma oslovili staršie roadmovie Wima Wendersa, napríklad čiernobiely film o priateľstve novinára s deväťročným dievčatkom Alica v mestách, alebo filmy Jima Jarmuscha, ktoré v sebe niesli ešte aj zvláštnu meditatívnosť a melanchóliu zmiešanú s humorom. Obzvlášť intenzívne sa vo mne zapísal kultový anti-hero film Ghost Dog: Cesta samuraja. Scénu, v ktorej Ghost Dog vypúšťa na streche holuby z voliéry, si rada púšťam znova a znova.

Neskôr ma fascinovali filmy, ktoré pracovali so svetom detstva, najmä s jeho temnými stránkami. Film Starý dom uprostred Madridu od režiséra Carlosa Sauru je podľa mňa mimoriadne silný v psychologickom ponore do detskej protagonistky a v tom, ako prepája mnoho významových vrstiev. Je rovnako spoločenská metafora, ako aj veľmi krehký intímny príbeh. Podobne, no zároveň celkom inak, vnímam film Kde je dom môjho priateľa? od Abbasa Kiarostamiho. Neviem, či som videla iný film, ktorý vo svojej jednoduchosti obsiahol toľko emócie.

V súčasnosti je pre mňa svojou tvorbou inšpiratívna režisérka Alice Rohrwacher. Už jej film Zázraky ma absolútne vtiahol do svojej jemnej magicko-realistickej atmosféry. Páči sa mi, ako dokáže prepájať rôzne paradoxy: jemnosť s drsnosťou alebo štylizáciu s dokumentárnosťou. Alice Rohrwacher spolurežírovala aj dokumentárny film Futura, ktorý je v podstate mozaikou výpovedí mladých ľudí naprieč súčasným Talianskom. Reflektujú svoje vnímanie budúcnosti, často nie veľmi nádejné. Páči sa mi, ako dobre film pracuje s jednoduchou formou „hovoriacich hláv“, akí autentickí sú všetci protagonisti a protagonistky.

V presnom, trpezlivom a poetickom pozorovaní atmosféry a detailov ma očaril krátky dokument Komín, v ktorom sa vlastne nič nedeje. Režisérka Laila Pakalnina v ňom len nerušene nahliada do hry a detstva. A, samozrejme, nedá sa opomenúť Agnès Varda a jej film Všetci moji zberači a ja. Málokto vie byť taký osobný, no zároveň mať taký nadhľad ako ona. Jej rešpektu, hravosti, humoru, slobode a záujmu o obyčajné, no zároveň výnimočné by som sa rada naučila aj ja. Nielen pri tvorbe filmov, ale celkovo v pohľade na situácie okolo seba.

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.