Dokumentárne konfrontácie na VŠMU

Študentské konfrontácie venované dokumentárnym filmom sa uskutočnili 22. apríla na pôde FTF VŠMU. Po projekcii filmov už tradične nasledovalo čítanie kritík a diskusia medzi kritikmi a dokumentaristami. Ťažko povedať, či bol problém v zlej propagácii, pracovnej vyťaženosti študentov, prostom nezáujme alebo strachu z konfrontovania sa, ale podujatie opäť poznamenala pomerne slabá účasť tvorcov posudzovaných filmov – zúčastnili sa len Kristína Schnirzová a Edo Cicha. Šesť z ôsmich filmov nemal kto obhajovať a česť tvorcov zachraňovali len pedagógovia ateliéru dokumentárnej tvorby Marek Šulík a Jaro Vojtek. Napriek tomu bola diskusia pomerne podnetná.

Jakub Lenčéš svojím textom o filme Petry Mužíkovej Poblíž sebe rozvíril debatu o vhodnosti emocionálnej, ironickej a mimoriadne subjektívnej kritiky. Tú však koncipoval ako text podobajúci sa na príslušný film, ktorým presne vystihol repetitívny a povrchný charakter diela. Zaujímavé otázky o postavení homosexuálov v slovenskej spoločnosti i o tvorbe Dominika Jursu vyvolala Petra Sedláková svojou kritikou filmu Odchádzame z tejto krajiny. Jursa bol totižto oproti svojim predchádzajúcim filmom o niečo tendenčnejší. V neposlednom rade treba spomenúť aj diskusiu o príbehu v dokumentárnom filme a o druhovom zaradení emocionálne silnej a zaujímavej snímky Ahoj Láska Leny Kušnierikovej. Ako autor jedného z textov sa nevyhnem vyzdvihnutiu filmu Eda Cichu Svet plotov, v ktorom režisér prostredníctvom parametrickej narácie inovatívne pristupuje k žánru portrétu a súčasne vytvára akúsi depresívnu „periférnu symfóniu“. Spomedzi zvyšných dokumentov by som ešte rád spomenul rodinný portrét Ivany Hucíkovej Matky a dcéry, kde autorka na intímnom a smutno-vtipnom príbehu štvorgeneračnej, čisto ženskej rodiny zaujímavo rozvinula viacero tém – problém alkoholizmu, opakovanie chýb rodičov a podobne.

Dokumenty aj texty síce mali kolísavú kvalitu, ale v oboch prípadoch bolo oproti minulému roku cítiť badateľný progres. Problémom zostáva spomínaná slabá účasť tvorcov.

Druhé študentské konfrontácie, ktoré boli venované animovanému a hranému filmu, sa konali 29. apríla. Vrátime sa k nim v budúcom čísle Film.sk.

Marcel Šedo (poslucháč audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU)

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.