Európskym filmom roka je Trojuholník smútku

Švédsko-nemecko-francúzsko-britská snímka švédskeho režiséra Rubena Östlunda Trojuholník smútku (v slovenských kinách od 29. 9., ASFK) si z 35. ročníka udeľovania Európskych filmových cien, ktoré sa konalo 10. 12. v Reykjavíku, odniesla najviac, spolu až štyri trofeje. Okrem ceny pre európsky film roka prisúdili členovia Európskej filmovej akadémie v hlasovaní Rubenovi Östlundovi aj ceny za najlepšiu réžiu a scenár a z ceny pre najlepšieho európskeho herca sa tešil Zlatko Burić, ktorý v Östlundovej satire stvárnil ruského oligarchu. Cenu pre európsku herečku roka si odniesla Vicky Krieps za úlohu cisárovnej Sissi v rakúskom koprodukčnom filme Korzet (9. 2. 2023, ASFK) režisérky Marie Kreutzer. Európskym dokumentom roka je Mariupolis 2  litovského režiséra Mantasa Kvedaravičiusa. V kategórii európsky objav – Cena FIPRESCI, v ktorej bola nominovaná aj Cenzorka Petra Kerekesa a Ivana Ostrochovského, zvíťazilo Telíčko režisérky Laury Samani. Španielska snímka Dobrý šéf (6. 10., Bontonfilm) s Javierom Bardemom v hlavnej úlohe sa stala európskou komédiou roka, európskou animovanou snímkou roka je film Psom a Talianom vstup zakázaný francúzskeho režiséra Alaina Ughetta. Európskym krátkym filmom roka je slovinsko-francúzsky Babkin sexuálny život. Režisérky Urška Djukić a Émilie Pigeard zaň v októbri získali aj hlavnú Cenu Viktora Kubala na Bienále animácie Bratislava. Za kameru ocenili na Európskych filmových cenách Kate McCullough (Tiché dievča, r. Colm Bairéad), za strih Özcana Vardara & Eytana İpekera (Kurak Günler, r. Emin Alper), za výpravu Jima Claya, za kostýmy Charlotte Walter (obaja Belfast, r. Kenneth Branagh), za masky Heike Merker, za vizuálne efekty Franka Petzolda, Viktora Müllera a Markusa Franka (všetci za film Na západe nič nové, r. Edward Berger), za hudbu Pawła Mykietyna (IÁ, r. Jerzy Skolimowski). Cenu za zvuk si odniesli Simone Paolo Oliver, Paolo Benvenuti, Benni Atria, Marco Saitta, Ansgar Frerich a Florian Holzner (Diera, r. Michelangelo Frammartino). Cenou za celoživotné dielo v Reykjavíku poctili Margarette von Trotta, cenu za európsky prínos svetovému filmu získal Elia Suleiman a za inovatívnosť v európskom filmovom rozprávaní ocenili Marca Bellocchia. Ukrajinským filmovým producentom udelili koprodukčnú cenu Eurimages. Cenu mladého publika získal francúzsky dokument Cyrila Diona Živočích.

mak

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.