Európskymi filmami roka sú Quo vadis, Aida? a Utiecť

Bosnianska vojnová dráma Quo vadis, Aida? režisérky Jasmily Žbanić, ktorá vznikla v širokej medzinárodnej koprodukcii a bola nominovaná aj na Oscara, sa 11. decembra v Berlíne na udeľovaní cien Európskej filmovej akadémie v Berlíne stala európskym filmom roka. Cenu v hlavnej kategórii získali producenti snímky Damir Ibrahimovič a Jasmila Žbanić, ktorá získala aj cenu za réžiu a film uspel i v kategórii herečiek. Jasna Džuričić v nej presvedčila stvárnením prekladateľky pracujúcej pre OSN v Srebrenici v roku 1995. V zlovestnej predtuche sa snaží zachrániť svojich najbližších pred tým, čo neskôr vošlo do dejín ako srebrenický masaker a najväčšia európska tragédia od druhej svetovej vojny. Snímka mala celkovo päť nominácií. Do slovenských kín ju v októbri uviedla Asociácia slovenských filmových klubov. Európskym hercom roka je podľa akademikov Anthony Hopkins. Film Otec (slovenská premiéra 24. 6., Itafilm) o vzťahu dcéry a otca, u ktorého sa začína prejavovať demencia, zopakoval svoj oscarový úspech a režisér Florian Zeller s dramatikom Christopherom Hamptonom získali v Berlíne aj cenu za scenár. Ďalším viacnásobným víťazom večera bol animovaný dokument Utiecť (3. 2. 2022, Film Europe). Film, ktorý je na najlepšej ceste k oscarovému víťazstvu a má ceny zo Sundance aj z Annecy, vznikol, keď uznávaný akademik vyrozprával svojmu bývalému spolužiakovi, dánskemu režisérovi Jonasovi Poherovi Rasmussenovi príbeh, ako utiekol z Afganistanu, a zveril sa mu s tajomstvom, ktoré ho roky ťažilo. Film Utiecť sa stal nielen dokumentárnym, ale i animovaným filmom roka a získal aj univerzitnú cenu. Medzi nominovanými animovanými snímkami bola aj česká medzinárodná koprodukcia so slovenským podielom Myši patria do neba, ktorú tento rok uvedie do našich kín CinemArt SK. 

S prvkami animovaného filmu pracuje aj európska komédia roka nórskej režisérky Yngvild Sve Flikke. Volá sa Ninjababy (27. 1. 2022, Film Europe) podľa animovanej postavičky, ktorá sa objaví v živote slobodnej Rakel, keď zistí, že o tri mesiace bude matkou, a rozhodne sa dať dieťa na adopciu. Cenu za najlepšiu kameru získal Crystel Fournier za drámu geja, ktorého zločinom je láska k mužovi. Po tom, ako prežije koncentračný tábor, skončí aj v nových pomeroch pre lásku k mužovi vo väzení. Koprodukčnú rakúsku drámu Veľká sloboda (r. Sebastian Meise) uviedol u nás vlani Filmový festival inakosti a ocenili ju aj za hudbu (Nils Petter Molvær, Peter Brötzman). 

Akadémia, ktorá má vyše 4 200 členov, rozdala ceny aj v kategóriách krátky film (Môj strýko Tudor, r. Olga Lucovnicova), strih (Mukharam Kabulova – Uvoľniť päste), výpravu (Márton Ágh – Prirodzené svetlo), kostýmy (Michael OʼConnor – Amonit), masky (Flore Masson, Olivier Afonso, Antoine Mancini – Titán), zvuk (Gisle Tveito, Gustaf Berger – Nevinní), vizuálne efekty (Peter Hjorth,Fredrik Nord – Ada). Cenou za celoživotné dielo si akademici uctili maďarskú režisérku 

Mártu Mészáros, Susanne Bier si v Berlíne prevzala cenu za európsky prínos svetovej kinematografii.

mak

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.