Festival nemého filmu v Pordenone

Le Giornate del Cinema Muto sa považuje za najvýznamnejší festival nemého filmu a od 3. do 11. októbra sa v talianskom meste Pordenone uskutočnil už jeho 34. ročník s bohatým programom. Festival je okrem iného každoročným bilancovaním súčasnej situácie v oblasti ochrany, reštaurovania a sprístupňovania diel nemého filmu a uvádza snímky, ktoré sú výsledkom práce reštaurátorov a archivárov z celého sveta. Všetky tieto vzácne diela nemej éry kinematografie boli na festivale sprevádzané živou hudbou. Súčasťou programu bol napríklad film L’inhumaine (r. M. L’Herbier, 1924), invenčné dielo francúzskej kinematografie, výrazne ovplyvnené rôznymi umeleckými prúdmi kumulovanými najmä vo vtedajšom Paríži. Viaceré snímky zo sekcie Italian Muscle predstavili supermanov obdobia nemého filmu, ktorí kraľovali v podobe hereckých a hlavne atletických výkonov Luciana Albertiniho a Carla Aldiniho. Sekcia Beginnings of the Western predstavila filmy, ktoré tvoria korene westernového žánru. Reštaurované krátke filmy legendárneho Fregoliho, ktoré vznikli ešte pred rokom 1900, sprítomnili jedného z pionierov kinematografie. Komediálnu stránku nemej éry filmu zastúpili diela sovietskej kinematografie 20. a 30. rokov v sekcii Russian Laughter alebo titul Die Puppe (r. E. Lubitsch, 1919). Špeciálnym vyvrcholením festivalu bolo premietanie desiatky rokov strateného klenotu japonskej kinematografie Chuji Tabinikki (r. D. Ito, 1927) s benšim (rozprávačom, ktorý v tradícii japonského filmu sprevádzal projekcie) a rovnako premietanie novoreštaurovanej 397-minútovej verzie Les Misérables (r. H. Fescourt, 1925 – 1926).

Súčasťou festivalu bol tzv. Collegium Dialogue, kde bol priestor na diskusiu napríklad o problematike organizácie festivalu a projekcií nemých filmov či na tému reštaurovania ako transformácie – viacerí zástupcovia inštitúcií tu rozprávali o problémoch pri reštaurovaní filmových diel, ktoré boli v programe festivalu.

Richard Šteinhübel

 

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.