Jean-Claude Carrière (17. 9. 1931 – 8. 2. 2021)

Jeden z najznámejších svetových scenáristov Jean-Claude Carrière zomrel 8. 2. v Paríži vo veku 89 rokov. V roku 2011 sa stal laureátom Zlatej kamery na Art Film Feste v Trenčianskych Tepliciach. Carrière sa vyhlasoval za milovníka všetkého iracionálneho, najmä v ľudskom správaní. Zrejme aj preto si tak rozumel so surrealistickým režisérom Luisom Buñuelom. Od spolupráce na scenári k filmu Denník komornej (1964) tvorili spolu tandem pri takmer všetkých scenároch režisérovho neskoršieho obdobia. S filmom Skrytý pôvab buržoázie (1972), ktorý ocenili Oscarom pre najlepší cudzojazyčný film, získali cenu BAFTA za najlepší scenár. Na Oscara za scenár nominovali aj Ten tajomný objekt túžby (1977). Nominácia sa Carrièrovi ušla aj za adaptáciu knihy Milana Kunderu Neznesiteľná ľahkosť bytia (1988) v réžii Philipa Kaufmana, za ktorú získal cenu BAFTA. Spolupracoval aj na scenári k oscarovému Plechovému bubienku (1979) Volkera Schlöndorffa. Samotný Carrière získal dva Oscary – za réžiu krátkeho filmu Šťastné narodeniny (1962) a za celoživotné dielo v roku 2015. O rok neskôr si ho čestnou cenou uctili aj na Európskych filmových cenách. Získal aj Césara za scenár k filmu Návrat Martina Guerra (r. Daniel Vigne, 1982). Na filmoch Taking Off (1971), Valmont (1989) a Goyove prízraky (2006) spolupracoval s Milošom Formanom a podpísaný je aj pod snímkami Andrzeja Wajdu Danton (1982) a Besi (1988). V posledných rokoch pracoval s francúzskym režisérom Philippom Garrelom a s jeho synom Louisom napísal scenár k filmu Verní neverní (2018), ktorý ocenili v San Sebastiáne. Carrière písal aj pre divadlo a známe sú i jeho esejistické texty. 

jj

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.