Velikán francúzskeho filmu, jeden z najvýraznejších autorských hlasov francúzskej novej vlny, režisér Jean-Luc Godard zomrel 13. 9. vo veku nedožitých 92 rokov. Naprieč svojou tvorbou bol výrazne politicky angažovaným filmárom a svoje postoje, prislúchajúce pozícii ľavicového intelektuála druhej polovice 20. storočia, dával radikálne najavo nielen prostredníctvom filmov – otvoreného antikolonializmu, kritiky zahraničnej politiky USA či francúzskej kolonizačnej vojny v Alžírsku, ale aj aktívnou účasťou na protestoch proti francúzskej vláde.

Godard začínal ako filmový kritik v časopise Cahiers du Cinéma spolu s ďalšími (budúcimi) režisérmi novej vlny, ovplyvnenými spoluzakladateľom časopisu a filmovým teoretikom Andrém Bazinom. Godardovým dlhometrážnym debutom bol dnes už kultový film Na konci s dychom (1959), so Jean Seberg a Jeanom-Paulom Belmondom v hlavných úlohách. Ku koncu 60. rokov sa Godard čoraz viac radikalizuje, jeho filmy sa čoraz väčšmi stávajú didaktickým prostriedkom na vyjadrenie myšlienok socializmu či neskôr maoizmu. V roku 1968 zakladá spolu so Jeanom-Pierrom Gorrinom Skupinu Dziga Vertov, ktorej meno je poctou sovietskemu filmárovi, zdôrazňujúc jeho zameranie na triedny boj. Godardova tvorba sedemdesiatych rokov je ovplyvnená predovšetkým tvorivou spoluprácou s jeho poslednou partnerkou – filmárkou Anne-Marie Miéville. V roku 1988 začal audiovizuálny projekt Histoire(s) du Cinéma, ktorý dokončil o desať rokov neskôr a ktorý sa považuje za jeho opus magnum. Od roku 1990 režíroval desať dlhometrážnych filmov, posledným je Kniha obrazov (2018). Jeho posledným verejným audiovizuálnym odkazom je zvučka pre MFDF Ji.hlava (2018). Jean-Luc Godard zomrel asistovanou samovraždou. Medzi jeho najznámejšie filmy patria aj Žena je žena(1961), Žiť svoj život (1962), Pohŕdanie (1963), Alphaville (1965), Bláznivý Petríček (1965), Masculin, féminin (1966), Sauve qui peut (la vie) (1980) či Zbohom jazyku (2014).

bar