Jean-Luc Godard (3. 12. 1930 – 13. 9. 2022)

Velikán francúzskeho filmu, jeden z najvýraznejších autorských hlasov francúzskej novej vlny, režisér Jean-Luc Godard zomrel 13. 9. vo veku nedožitých 92 rokov. Naprieč svojou tvorbou bol výrazne politicky angažovaným filmárom a svoje postoje, prislúchajúce pozícii ľavicového intelektuála druhej polovice 20. storočia, dával radikálne najavo nielen prostredníctvom filmov – otvoreného antikolonializmu, kritiky zahraničnej politiky USA či francúzskej kolonizačnej vojny v Alžírsku, ale aj aktívnou účasťou na protestoch proti francúzskej vláde.

Godard začínal ako filmový kritik v časopise Cahiers du Cinéma spolu s ďalšími (budúcimi) režisérmi novej vlny, ovplyvnenými spoluzakladateľom časopisu a filmovým teoretikom Andrém Bazinom. Godardovým dlhometrážnym debutom bol dnes už kultový film Na konci s dychom (1959), so Jean Seberg a Jeanom-Paulom Belmondom v hlavných úlohách. Ku koncu 60. rokov sa Godard čoraz viac radikalizuje, jeho filmy sa čoraz väčšmi stávajú didaktickým prostriedkom na vyjadrenie myšlienok socializmu či neskôr maoizmu. V roku 1968 zakladá spolu so Jeanom-Pierrom Gorrinom Skupinu Dziga Vertov, ktorej meno je poctou sovietskemu filmárovi, zdôrazňujúc jeho zameranie na triedny boj. Godardova tvorba sedemdesiatych rokov je ovplyvnená predovšetkým tvorivou spoluprácou s jeho poslednou partnerkou – filmárkou Anne-Marie Miéville. V roku 1988 začal audiovizuálny projekt Histoire(s) du Cinéma, ktorý dokončil o desať rokov neskôr a ktorý sa považuje za jeho opus magnum. Od roku 1990 režíroval desať dlhometrážnych filmov, posledným je Kniha obrazov (2018). Jeho posledným verejným audiovizuálnym odkazom je zvučka pre MFDF Ji.hlava (2018). Jean-Luc Godard zomrel asistovanou samovraždou. Medzi jeho najznámejšie filmy patria aj Žena je žena(1961), Žiť svoj život (1962), Pohŕdanie (1963), Alphaville (1965), Bláznivý Petríček (1965), Masculin, féminin (1966), Sauve qui peut (la vie) (1980) či Zbohom jazyku (2014).

bar

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.