Jeden svet bez plotov

Sedemnásty ročník festivalu Jeden svet, ktorého mottom bol slogan „Odmyslime si ploty“, predstavil v Bratislave počas 6 dní (13. – 18. 10.) 53 filmov v 8 sekciách. V medzinárodnej súťaži, zameranej na filmy „o výnimočných jednotlivcoch, ktorí sa snažia spraviť svet spravodlivejším“, zvíťazila Sonita iránskej režisérky Rokhsareh Ghaem Maghami, príbeh mladej Afganky, ktorá sa chce vyhnúť dohodnutej svadbe a túži stať sa raperkou. V súťaži slovenských dokumentov porota najvyššie ocenila Ťažkú voľbu Zuzany Piussi. Ďalšími súťažnými titulmi boli Okhwan na ceste za slobodou, Zem, ktorá hľadá svoje nebo, Cooltúra a premiérovo uvedená Parlika Sahray Karimi o silnej žene, ktorá sa po porážke Talibanu odhodlala vstúpiť do politiky.

V nesúťažných sekciách rezonovala téma utečencov (titul nórskej Plavby hovorí sám za seba, kým nemecký Amal zachytáva už proces adaptácie sýrskej rodiny v Nemecku) i pochmúrny obraz Putinovho Ruska, ktoré ovplyvňuje tak život jednotlivcov (švajčiarsko-nemecko-ruský Občan Chodorkovskij), ako aj celých spoločenstiev (putinovská propaganda v lotyšskej snímke Veľký plán). Mrazivý bol obraz extrémizmu v rôznych podobách, či už v nedávnej minulosti v stabilnej demokratickej krajine (rakúska Honba na Haidera), alebo v súčasnej postkomunistickej krajine (ultranacionalistický starosta maďarskej obce v holandskom dokumente Model pána starostu). Tu si našiel miesto aj krátky film Dominika Jursu Toto nie je hra o Slovenských brancoch. (Mozaiku slovenských filmov doplnil ešte Juraj Mravec svojou roadmovie zo súčasnej Ukrajiny Mir Vam.) Na pomedzí oboch tém sa pohybovala mrazivá izraelská „detektívka“ Vražda ako cnosť o ruských neonacistoch.

Jeden svet vo veľkej miere presahuje svet filmu smerom k závažným otázkam politiky, spoločnosti, demokracie, ľudských práv, ekológie… Po jeho skončení síce asi neprestaneme všetci okamžite nosiť odevy vyrábané v krajinách tretieho sveta ani konzumovať mäso. Ale ignorovať proruských trollov môžeme už dnes a vyjadriť svoj názor na extrémizmus zasa v najbližších voľbách.

Jaroslav Hochel ( filmový publicista )

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.