Kinobus (nielen) filmový festival

„Len mierne nostalgická jazda slovenským vidiekom, snorenie po klasických kinosálach a zľahka nevyspytateľná vlastivedná výprava.“ Takto na svojej webovej stránke už po štrnásty raz lákali návštevníkov organizátori festivalu Kinobus, ktorý sa tento rok uskutočnil od 31. 8. do 4. 9. v Novej Dubnici, Dolnej Súči, Valaskej Belej a Chynoranoch. Keďže Kinobus je nielen filmový festival, už tradične sa okrem projekcií konalo množstvo sprievodných akcií, medzi ktorými bolo spoznávanie architektúry Novej Dubnice prostredníctvom komentovanej prehliadky Petra Szalaya, performance Matúša Kobolku a mužskej speváckej skupiny z Dolnej Súče alebo koncert s hudbou Philipa Glassa vo Valaskej Belej.

Úloha Kinobusu v slovenskom audiovizuálnom prostredí je nezastupiteľná. Dostáva totiž klasické filmové umenie do regiónov, navyše do priestorov, ktoré kedysi patrili filmu, no v rámci transformácie zanikli alebo prestali fungovať. Tým osloví najmä lokálne publikum s nostalgickým vzťahom k týmto kinám. Kinobus takéto zariadenia mapuje a podnecuje diskusiu o ich opätovnom využívaní. Aj vďaka jeho iniciatíve sa tento rok podarilo opraviť premietačky a znovu sprevádzkovať kino Panorex v Novej Dubnici, kde počas Kinobusu prebiehala aj prehliadka panoramatických 70 mm filmov (premietli sa okrem iných filmy Kozorožec 1, Batman alebo Cigáni idú do neba). V niektorých mestách aktivity Kinobusu vítajú a snažia sa o ich dlhodobé udržanie – napríklad vlani festival premietal v amfiteátri v Tlmačoch, mestu sa nápad jeho obnovy zapáčil a tento rok sa v tamojšom amfiteátri už konali projekcie počas celého leta. Každý, kto aspoň raz navštívi Kinobus, ocení jeho výnimočnú atmosféru a prepájanie účastníkov festivalu s miestnymi obyvateľmi.

Peter Badač

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.