Libuše Šafránková (7. 6. 1953 – 9. 6. 2021)

Pri vyslovení mena českej herečky Libuše Šafránkovej sa mnohým v prvom momente vybaví najmä filmová Popoluška z obľúbenej rozprávky režiséra Václava Vorlíčka (1973). S jej menom je však spojených viacero ikonických filmových a televíznych úloh. Prvou v rade bola Barunka v televíznej Babičke (r. Antonín Moskalyk, 1971). Patrila medzi ne i malá morská víla v Kachyňovom spracovaní Andersenovej rozprávky (1976). Rovnako ako vodnícke dievča na vydaj v bláznivej komédii Jak utopit Dr. Mráčka… (1974) či kráska z rozprávky Princ a Večernice (1978), v ktorej hrala s Jurajom Ďurdiakom, obe v réžii Václava Vorlíčka. So Šafránkovou počítal aj do hlavnej úlohy seriálu Arabela (1980). Nakoniec iba prepožičala hlas Slovenke Jane Nagyovej. Garde sa obrátilo, keď Nagyová nahovorila Marušku, ktorú Šafránková stvárnila v slovensko-nemeckej koprodukčnej rozprávke Soľ nad zlato (1982) režiséra Martina Hollého. Účinkovala aj v jeho televíznom projekte na motívy poviedok Egona Erwina Kischa (1986).

Libuše Šafránková začínala kariéru na doskách vyhláseného pražského divadla Za bránou. Prišla doň s prvými skúsenosťami zo Štátneho divadla v Brne priamo z brnianskeho konzervatória. V divadle, ktoré komunisti zavreli, stihla iba poslednú sezónu a jej domovskou scénou sa na dve desaťročia stal Činoherný klub. Tu spolupracovala aj s režisérom Jiřím Menzelom, ktorý herečku neskôr obsadil do niekoľkých filmov vrátane komédií Slavnosti sneženek (1983) a Vesničko má středisková (1985). Vo svojej prvej snímke nominovanej na Oscara stvárnila vynaliezavú manželku žiarlivca v podaní Petra Čepka. Spolupracovala s ním často i v divadle a považovala ho za ideálneho hereckého partnera. Rovnako ako manžela Josefa Abrháma. Činoherný klub, v ktorom sa zoznámili, opustili spoločne v roku 1992 a Šafránková sa na dve sezóny stala členkou činohry pražského Národného divadla. Jej herecký súlad s Abrhámom využil režisér Matej Mináč v príbehu o záchrane židovských detí Všetci moji blízki (1999), tandem Ladislav Smoljak a Zdeněk Svěrák zase stavil vo filme Vrchní, prchni! (1980) na ich komediálny talent a oboch obsadil aj do komédie Jára Cimrman ležící, spící(1983). Hereckou partnerkou Zdeňka Svěráka bola Šafránková vo filmoch jeho syna Jana Obecná škola (1991) a Kolja(1996), za ktorý získala k oscarovej radosti aj Českého leva. Nomináciu na Leva jej priniesli Báječná léta pod psa (1997) v réžii Petra Nikolaeva. 

Herečka, ktorá zomrela dva dni po svojich 68. narodeninách, spolupracovala okrem už spomínaných aj s ďalšími slovenskými filmármi. Nechýbala medzi mnohými zvučnými menami, ktoré Igor Ciel obsadil do výpravného seriálu Vivat Beňovský! (1982). Bola jednou z protagonistiek televízneho filmu Pasca (1981) v réžii Stanislava Párnického a diváci ju videli aj v Triptychu o láske (1980) v réžii Miloslava Luthera. Jednou z posledných filmových úloh Libuše Šafránkovej bola babička malého hrdinu vo filme Rukojemník (2014) režiséra Juraja Nvotu, kde bol jej hereckým partnerom Milan Lasica.   

mak

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.