Majstrovstvo réžie vo vlnách času – KADU

V dňoch 24. až 26. októbra sa na bratislavskej FTF VŠMU uskutočnil 9. ročník medziodborového seminára Kabinetu audiovizuálnych a divadelných umení. Po dvoch pandemických verziách, ktoré sa obe konali v roku 2021 v hybridnej podobe – Medzi filmom a divadlom (apríl) a Ars a anima (november) –, sa seminár KADU vrátil k zaužívanému jesennému termínu. Presunul sa však do kinosál FTF VŠMU a zachoval si hybridný formát preverený pandémiou: hoci sa konal prezenčne, prednášky, masterclass a diskusie sa aj streamovali online.

Vzdelávacie semináre KADU sa hneď od svojho vzniku usilovali nielen prepájať filmové a divadelné umenie, ale najmä budovať kritické myslenie, podnecovať dialóg a prostredníctvom neho spájať rôzne generácie – starších tvorcov s budúcimi, učiteľov so študentmi. Témy KADU bývali dvojaké: buď boli orientované teoreticky/historicky (Text a obraz, 30 rokov po Nežnej vo filme a divadle), alebo cielili na osobnosti (Shakespeare, Bergman). Tohtoročný seminár KADU oba prístupy skombinoval. Zuzana Gindl Tatárová sa pri tvorbe jeho programu zamerala na dve osobnosti, Stanislava Párnického a Martina Šulíka, ktorý tesne pred začiatkom seminára oslávil životné jubileum. Leitmotívom seminára bola kontinuita (ich) režijného majstrovstva nielen vo filme, ale i v divadle. Program dotvárala aj prednáška Viery Langerovej a lektorské úvody a diskusné vstupy Zuzany Gindl Tatárovej.

Okrem kontaktných prednášok, úvodov, masterclassu a diskusií boli súčasťou seminára KADU aj projekcie filmov. V prvý deň videlo publikum snímky Stanislava Párnického Celý svet nad hlavou(1983) a Rozprávky z Hollywoodu (1992), v druhý a tretí deň Šulíkove oceňované filmy Neha (1991) a Záhrada (1995). Medzinárodný rozmer dodala semináru i jeho téme aj projekcia dokumentárneho filmu Mosty času (2018). Nakrútil ho jeden z najuznávanejších litovských dokumentaristov Audrius Stonys v spolupráci s lotyšskou filmárkou Kristine Briede. Mosty času sa vracajú k obdobiu 60. rokov a k filmovej novej vlne v pobaltských krajinách, podobne ako kedysi venoval Martin Šulík československej novej vlne a jej režijnému majstrovstvu celý seriál Zlaté šesťdesiate. Režisér Audrius Stonys obohatil seminár aj prostredníctvom debaty pred uvedením filmu.

Kontinuitu a medzigeneračný dialóg pomáhala utvárať a udržiavať aj panelová diskusia, v ktorej medzigeneračný článok vytvoril i režisér Peter Kerekes, niekdajší študent oboch režisérov a dnes sám pedagóg FTF VŠMU. 

mf

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.