Majstrovstvo réžie vo vlnách času – KADU

V dňoch 24. až 26. októbra sa na bratislavskej FTF VŠMU uskutočnil 9. ročník medziodborového seminára Kabinetu audiovizuálnych a divadelných umení. Po dvoch pandemických verziách, ktoré sa obe konali v roku 2021 v hybridnej podobe – Medzi filmom a divadlom (apríl) a Ars a anima (november) –, sa seminár KADU vrátil k zaužívanému jesennému termínu. Presunul sa však do kinosál FTF VŠMU a zachoval si hybridný formát preverený pandémiou: hoci sa konal prezenčne, prednášky, masterclass a diskusie sa aj streamovali online.

Vzdelávacie semináre KADU sa hneď od svojho vzniku usilovali nielen prepájať filmové a divadelné umenie, ale najmä budovať kritické myslenie, podnecovať dialóg a prostredníctvom neho spájať rôzne generácie – starších tvorcov s budúcimi, učiteľov so študentmi. Témy KADU bývali dvojaké: buď boli orientované teoreticky/historicky (Text a obraz, 30 rokov po Nežnej vo filme a divadle), alebo cielili na osobnosti (Shakespeare, Bergman). Tohtoročný seminár KADU oba prístupy skombinoval. Zuzana Gindl Tatárová sa pri tvorbe jeho programu zamerala na dve osobnosti, Stanislava Párnického a Martina Šulíka, ktorý tesne pred začiatkom seminára oslávil životné jubileum. Leitmotívom seminára bola kontinuita (ich) režijného majstrovstva nielen vo filme, ale i v divadle. Program dotvárala aj prednáška Viery Langerovej a lektorské úvody a diskusné vstupy Zuzany Gindl Tatárovej.

Okrem kontaktných prednášok, úvodov, masterclassu a diskusií boli súčasťou seminára KADU aj projekcie filmov. V prvý deň videlo publikum snímky Stanislava Párnického Celý svet nad hlavou(1983) a Rozprávky z Hollywoodu (1992), v druhý a tretí deň Šulíkove oceňované filmy Neha (1991) a Záhrada (1995). Medzinárodný rozmer dodala semináru i jeho téme aj projekcia dokumentárneho filmu Mosty času (2018). Nakrútil ho jeden z najuznávanejších litovských dokumentaristov Audrius Stonys v spolupráci s lotyšskou filmárkou Kristine Briede. Mosty času sa vracajú k obdobiu 60. rokov a k filmovej novej vlne v pobaltských krajinách, podobne ako kedysi venoval Martin Šulík československej novej vlne a jej režijnému majstrovstvu celý seriál Zlaté šesťdesiate. Režisér Audrius Stonys obohatil seminár aj prostredníctvom debaty pred uvedením filmu.

Kontinuitu a medzigeneračný dialóg pomáhala utvárať a udržiavať aj panelová diskusia, v ktorej medzigeneračný článok vytvoril i režisér Peter Kerekes, niekdajší študent oboch režisérov a dnes sám pedagóg FTF VŠMU. 

mf

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.