Mari Törőcsik (23. 11. 1935 – 16. 4. 2021)

Jedna z najznámejších maďarských filmových a divadelných herečiek Mari Törőcsik, ktorá nakrúcala s režisérmi ako Zoltán Fábri, Miklós Jancsó, Károly Makk, Gyula Maár, István Szabó či s režisérkou Mártou Mészáros, zomrela 16. apríla vo veku 85 rokov. Na konte mala desiatky filmových a televíznych titulov. Ešte ako poslucháčka herectva debutovala vo Fábriho snímke Kolotoč (1956), ktorú vybrali do hlavnej súťaže festivalu v Cannes a patrila k prvým maďarským snímkam, ktoré zaznamenali po vojne medzinárodný ohlas. O dva roky neskôr ju mohli diváci vidieť po boku Karola Machatu v hlavnej úlohe komédie Dáždnik svätého Petra (r. Frigyes Bán, Vladislav Pavlovič, 1958), prvej slovenskej koprodukčnej snímky. Nakrúcala sa v slovenskej aj maďarskej verzii zároveň. V tom istom roku účinkovala vo Fábriho snímke Slúžka, ktorá opäť súťažila v Cannes. S Fábrim natočila aj adaptáciu populárnej knihy pre mládež Chlapci z Pavlovskej ulice (1969), ktorá získala prvú maďarskú oscarovú nomináciu v kategórii zahraničných filmov. Druhú nomináciu získalo Maďarsko s Mačacou hrou (r. Károly Makk, 1974). Aj v nej účinkovala. S Makkom predtým natočila Dni čakania (1971). Z Cannes si za ne odniesla zvláštne uznanie. Úlohou v historickej dráme Kde ste, pani Déryová?(1976) si v Cannes vyslúžila cenu pre najlepšiu herečku. Film režíroval jej tretí manžel Gyula Maár, s ktorým nakrútila viacero snímok. Celkovo sa v Cannes uchádzalo o Zlatú palmu minimálne desať filmov s Mari Törőcsik. Niekoľkokrát navštívila festival v Karlových Varoch, kde získala ceny za filmy Vetroplach (r. Mihály Szemes, Miklós Markos, 1959) a Mŕtvy kraj (r. István Gaál, 1972). Na festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach jej v roku 1998 udelili cenu Hercova misia. V roku 1990 účinkovala v Sonatíne pre páva (1990), ktorú s ňou pre Maďarskú televíziu nakrútil slovenský režisér Igor Ciel. Neskôr na prácu s ním rada spomínala. „Po piatich minútach som vedela, že spolupracujem s vynikajúcim režisérom,“ citoval jej slová vo svojej diplomovej práci o Cielovi Ladislav Széplaki. „Nikdy som nemala rada brakových režisérov, radšej som prepadla s dobrým, ako bola úspešná so slabým.“

mak, jj

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.