Rozdali Igrice a ceny filmovej kritiky

V divadle Malá scéna STU v Bratislave sa 25. septembra uskutočnilo odovzdávanie cien Igric. Sedemčlenná porota 25. ročníka výročných národných tvorivých cien Slovenského filmového zväzu, Únie slovenských televíznych tvorcov a Literárneho fondu pod vedením kameramana Jána Ďuriša hodnotila 62 filmov a audiovizuálnych diel. Napokon udelili päť Igricov. Získali ich kameraman Tomáš Juríček za snímku Kandidát (kategória hraná tvorba pre kiná), Robert Kirchhoff za réžiu Kauzy Cervanová (filmová a televízna dokumentárna tvorba), Katarína Kerekesová za námet, réžiu a výtvarné stvárnenie seriálu Mimi a Líza (animovaná tvorba), herečka Zuzana Mauréry za účinkovanie vo filmoch Colette a Ďakujem, dobre (ženský herecký výkon vo filmovom alebo v televíznom diele) a herec Marek Majeský za stvárnenie hlavnej úlohy vo filme Kandidát (mužský herecký výkon vo filmovom alebo televíznom diele). Rozhodlo sa aj o udelení tvorivých prémií, ktoré v jednotlivých kategóriách získali: Mariana Čengel Solčanská za réžiu filmu Miluj ma alebo odíď, Ján Sebechlebský za réžiu TV seriálu Kriminálka Staré Mesto II, Ladislav Kaboš za réžiu dokumentu Všetky moje deti, Ivana Šebestová za réžiu, výtvarné návrhy a animáciu filmu Sneh, Éva Bandor za herecké účinkovanie v snímkach Miluj ma alebo odíď a Dobrý človek, Zuzana Fialová za účinkovanie v seriáli Kriminálka Staré Mesto II, Michal Kubovčík za herecké stvárnenie Blondiačika vo filme Kandidát, Vladimír Obšil za stvárnenie Borisa v snímke Ďakujem, dobre, Rudolf Urc za námet a scenár TV seriálu Čarovný svet animovaného filmu a Eva Vženteková za knihu Diptych Štefana Uhra – Organ a Tri dcéry. Udeľovali sa aj 22. Ceny slovenskej filmovej kritiky FIPRESCI 2014. O ich držiteľoch rozhodlo hlasovaním 39 novinárov. Za najlepší celovečerný hraný film zvolili titul Môj pes Killer režisérky Miry Fornay, cenu za najlepší dokument udelili ex aequo filmom Kauza Cervanová (r. Robert Kirchhoff) a Zamatoví teroristi (r. Pavol Pekarčík, Ivan Ostrochovský, Peter Kerekes). Najlepším zahraničným filmom v slovenskej kinodistribúcii sa stala Veľká nádhera Paola Sorrentina. V kategórii filmová kritika a publicistika ocenili šéfredaktora Film.sk Daniela Bernáta. Za uvedenie Veľkej nádhery získala Cenu slovenských filmových novinárov distribučná spoločnosť Film Europe, s projektom Kobylky uspela VŠMU Bratislava a spoločnosť Continental film a Pavla Barabáša ocenili za seriál šiestich filmov Príbehy tatranských štítov.

red

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.