Rozdali sa Igrice

V Bratislave sa 28. 9. slávnostne odovzdávali už po 28. raz Igrice, národné tvorivé ceny Slovenského filmového zväzu, Únie slovenských televíznych tvorcov a Literárneho fondu za audiovizuálnu tvorbu uplynulého roka. Cenu za hranú tvorbu pre kiná získal Martin Štrba za kameru vo filme Masaryk (r. J. Ševčík), cenu za filmovú a televíznu dokumentárnu tvorbu režisér Miro Remo za film Richard Müller: Nespoznaný a cenu za animovanú tvorbu Vanda Raýmanová za réžiu seriálu Drobci. Igrica za ženský herecký výkon získala Zuzana Mauréry, ktorá stvárnila hlavnú postavu v dráme Učiteľka (r. J. Hřebejk), a cena za najlepší mužský výkon poputovala do rúk Ivana Romančíka za film Manžel Ján s rodinou (r. P. Čižmár). Súčasťou ocenení sú aj tvorivé prémie. Tento rok ich získali režiséri Stanislav Párnický za rozprávku Zázračný nos, Peter Hledík za dokumentárny cyklus Zlatá lýra, Erik Praus za dokument Zem, ktorá hľadá svoje nebo, Martina Mikušová za animovanú snímku Chilli, Jan Bubeníček za animované Smrteľné historky, Jana Bučka za dokument Prvá: Izabela Textorisová a Juraj Nvota za dokument Masky: Juraj Steiner. Tvorivé prémie si odniesli aj herci: Zuzana Kronerová a Marián Geišberg za film Červený kapitán (r. M. Kollár), Anna Šišková a Vladimír Jedľovský za seriál Tajné životy II (r. J. Sebechlebský). Špeciálne uznanie poroty udelili in memoriam Ladislavovi Chudíkovi za stvárnenie farára Janetku v trileri Červený kapitán. Ceny Jána Fajnora, určené tvorcom do 35 rokov, získali Pavol Čižmár za réžiu filmu Manžel Ján s rodinou, Pavel Smejkal a Peter Zakuťanský za réžiu dokumentu Iná hudba a Eva Sekerešová za réžiu animovaného filmu Jahodové dni. Cenu za celoživotné dielo udelili tvorcovi animovaných filmov Františkovi Jurišičovi. Zvláštne uznanie poroty producentovi putovalo do RTVS.

Po 25. raz sa zároveň udeľovali Ceny slovenskej filmovej kritiky. V kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov s vlaňajšou kinopremiérou zvíťazila Učiteľka. Z dokumentárnych filmov ocenili Slobodu pod nákladom (r. P. Barabáš). V kategórii filmová kritika a publicistika udelili členovia Klubu filmových novinárov cenu Zuzane Mojžišovej. Najlepším zahraničným filmom v slo slovenských kinách sa stal Saulov syn (r. L. Nemes) a cenu získal aj jeho distribútor, spoločnosť Film Europe Media Company.

zs

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.