SFÚ opäť so ziskom, obavy rady vyvoláva krátenie rozpočtu

Pandémia ovplyvnila v roku 2020 aj činnosti Slovenského filmového ústavu (SFÚ). V štandardnom režime fungoval ústav len počas prvých dvoch mesiacov roka, v ďalšom období sa prispôsoboval protipandemickým opatreniam. Tie sa najviac dotkli Kina Lumière. Napriek poklesu tržieb, ktoré zatvorenie kín spôsobilo, a zvýšeným nákladom inštitúcie na hygienické zabezpečenie a dezinfekciu bolo vlani hospodárenie SFÚ tak ako v predchádzajúcich rokoch pozitívne. Ziskový hospodársky výsledok inštitúcie ocenil aj predseda Rady SFÚ, scenárista a režisér Ondrej Šulaj. „Slovenský filmový ústav má nezastupiteľné miesto v kontexte uchovávania, ochrany a sprístupňovania slovenského audiovizuálneho dedičstva. V minulom roku sa pandémia dotkla všetkých jeho činností a je obdivuhodné, že sa mu v zmenených podmienkach napriek výraznému výpadku tržieb z Kina Lumière podarilo hospodáriť so ziskom,“ povedal Šulaj. „Obavy však vzbudzuje nielen stále sa nepriaznivo vyvíjajúca pandemická situácia, ale aj krátenie rozpočtu na tento rok, ktoré priamo ohrozuje dlhodobé prioritné projekty ústavu a činnosti, ktorými napĺňa úlohy vyplývajúce mu zo zákona,“prízvukoval. „Takýto zásah do dobre stabilizovanej inštitúcie, ktorá kontinuálne už dve desaťročia dosahuje vynikajúce výsledky v oblasti audiovízie doma i v zahraničí, možno označiť takmer za likvidačný,“ myslí si Šulaj. Zdôraznil, že projekt systematickej obnovy audiovizuálneho dedičstva SR a nadväzujúci digitalizačný proces spojený s reštaurovaním patria medzi esenciálne a úspešne zvládané činnosti SFÚ. „Je však nevyhnutné v nich pokračovať, pokiaľ nám záleží na našom audiovizuálnom dedičstve a máme záujem byť rovnocenným partnerom kultúrne vyspelým krajinám v Európe a vo svete,“ dodal Šulaj. 

Práve náklady na obnovu audiovizuálneho kultúrneho dedičstva tvorili podľa tlačovej tajomníčky SFÚ Simony Nôtovej najpodstatnejšiu časť celkových nákladov SFÚ za rok 2020 v sume 6 338 966,24 eura. Výnosy za rok 2020 dosiahli 6 358 723,21 eura, čím si organizácia pripísala zlepšený hospodársky výsledok 19 756,97 eura. „Podarilo sa to vďaka dôslednej realizácii úsporných opatrení a prekročením upraveného plánu vlastných výnosov, predovšetkým pri tržbách zo zhodnocovania práv výrobcu k slovenským filmom,“ vysvetlila Nôtová. Pripomenula, že ďalšie dôležité informácie o činnosti SFÚ v roku 2020 sú súčasťou detailnej výročnej správy, zverejnenej na stránke www.sfu.sk

red

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.