Stalo sa za 30 dní

Vo veku 68 rokov zomrel 3. mája slovenský dramatik, bábkový režisér a autor kníh pre deti Ján Uličiansky. Pôsobil v Bábkovom divadle v Košiciach, bol šéfdramaturgom Hlavnej redakcie pre deti a mládež v Slovenskom rozhlase a od roku 1991 aj pedagógom na VŠMU v Bratislave. Do dejín krátkeho filmu sa zapísal námetmi a scenármi k trom televíznym animovaným seriálom pre deti ‒ Hrdinovia siedmich morí, Máme EmuSnehuliacke rozprávky.

Vo veku 75 rokov zomrel 9. mája televízny režisér Emil Preisach. V slovenskej televízii začínal pred 40 rokmi ako osvetľovač, neskôr pôsobil ako redaktor kultúry v Hlavnej redakcii Televíznych novín a po štúdiách dokumentárnej tvorby na VŠMU ako režisér spravodajských relácií. Po roku 1989 sa špecializoval predovšetkým na réžiu športových prenosov, položil aj základy športového komentovania.

V piatok 10. mája sa v Ríme uskutočnila medzinárodná konferencia Animácia pre deti za železnou oponou 1945 ‒ 1989, ktorej súčasťou bola filmová projekcia troch animovaných filmov zo zbierok Národného filmového archívu SFÚ – Janko Hraško u kúzelníka od Viktora Kubala, Maľovanky – Spievanky: Jar Heleny Slavíkovej-Rabarovej a Ako Jožinko menil až vymenil Vladimíra Pikalíka. Premietané filmy uviedla filmová historička Eva Šošková, ktorá na konferencii predniesla aj príspevok Úvod do histórie slovenského animovaného filmu.

Film Mátyása Priklera Moc získal cenu za najlepšiu scénografiu na filmovom festivale Neisse-Nysa-Nisa, ktorého 21. ročník sa konal 14. ‒ 19. mája v česko-poľsko-nemeckom pohraničí. Cenu pre Michala Lošonského a Annu Nyitrai udelilo mesto Görlitz.

Český herec, tanečník, choreograf a režisér Vlastimil Harapes zomrel 15. mája vo veku 77 rokov. Za svoje baletné výkony získal množstvo medzinárodných ocenení. Ako herec sa predstavil filmami Starci na chmeli (1964), Markéta Lazarová (1967), Jak vytrhnout velrybě stoličku (1977) či Jak dostat tatínka do polepšovny (1978). Milovníci hororových rozprávok si ho môžu pamätať aj z filmu Panna a netvor (1978) Juraja Herza, kde sa objavil po boku Zdeny Studenkovej.

Pri príležitosti 70. narodením Zdeny Studenkovej 20. mája odvysielala Dvojka dokumentárny portrét Zdena Studenková – sila a krehkosť z cyklu Herečky. Streamovací portál DAFilms.sk si herečkine narodeniny pripomenul filmom Všetko čo mám rád (1992) Martina Šulíka. Zlatú palmu z festivalu v Cannes si odniesla americká tragikomédia Anora režiséra Seana Bakera o striptérke, ktorá sa vydá za syna z rodiny ruských oligarchov a jeho rodičia sa vyberú do New Yorku, aby sobáš anulovali.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

70. MFF Oberhausen

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom...

Týždeň vo filme 1964: Nádych či výdych

To, čo nám v tejto mesačnej kolekcii tvorcovia žurnálov ponúkajú, príliš nezaujme. Či si len vydýchli po mesiacoch obnovenej výroby týždenníka v Bratislave a napätia z hľadania originálnych ciest, alebo či sa práve chystajú nadýchnuť na ešte väčšie tvorivejšie vypätie v novom ročníku, sa dozvieme, keď televízia zaradí do svojho programu týždenníky nasledujúceho ročníka. Kedy to bude? Ale buďme spravodliví. Slová piesne Ľubomíra Feldeka (na melódiu Ilju Zeljenku) nás rozhodne zaujmú, tým viac, že ich spievajú poslucháči VŠMU, ktorými boli vtedy okrem iných aj Marián Labuda, Stano Dančiak či Oľga Šalagová. To je však až v čísle 52, tak poďme po poriadku. Kolekcia sa začína (č. 46) monotematickým týždenníkom poolympijských úvah (Tokio 1964 – to bolo, keď najstarší z Weissovcov a s ním ďalších osem Slovákov získalo vo futbale striebro) o problémoch našej telovýchovy. V Berlíne úspešne vystúpili naši pantomimisti Sládek a Žlábek a v našich kinách ako novinku začali premietať 70 mm film (č. 47). V tristohektárovom polesí v Javorí pri Zvolene sa premnožili diviaky, narátali ich vraj 250. Po veľkej poľovačke (č. 48) ich poľovníci skolili osem, čo bol vtedy dôvod na veľkú spokojnosť. Hostina nebola obsahom šotu, ale zato výlet do Slovenského Grobu na husacinu pod titulkom Zvedavá kamera už áno. Slová komentátora (č. 50): „papuče a televízia sú jediné, čo sme ochotní...

Zásadné filmy Ľudmily Bubánovej

Ako tínedžerka som bola fascinovaná modernou ázijskou kinematografiou. Hltala som všetko, k čomu som sa dostala. Asi preto, že som sa chcela ponoriť do veľkomesta, stratiť sa v jeho nočnom čare a hypnotizujúcej samote. Mojím najobľúbenejším filmom bol vtedy Fallen Angels Wong Kar Waia. Priťahoval ma ten groteskný, neónový, chaotický a smutný svet s jeho osamelými čudnými obyvateľmi. Priznávam, odvtedy som ten film ani raz nevidela. Obávam sa totiž, že moje dnešné ja, ktoré je dospelé, racionálne a menej zasnené, by už nerozumelo vtedajším emóciám. Som presvedčená, že v živote každého z nás existujú umelecké zážitky, ktoré majú svoj význam v určitej fáze dospievania. Neuveriteľne silným zážitkom bola pre mňa Pina Wima Wendersa, poetický filmový portrét nemeckej choreografky Piny Bausch. Film, ako aj ona sama a jej tvorba, mali mimoriadny vplyv na to, ako som začala rozmýšľať o umení. Ako o zrkadle každodenného života, zloženého z útržkov, roztrieštených do mikropríbehov, zdanlivo banálnych situácií, ktoré môžu odhaliť najhlbšie ľudské emócie. Aj sama si v poslednej dobe čoraz viac začínam vážiť význam každodennosti a prežívania „malých“ okamihov. Podobnú zmenu pozorujem taktiež v kultúre. Obrat od monumentálnych, tragických príbehov smerom k lokálnemu a na prvý pohľad bezvýznamnému. Cítim to v návrate k remeslám, ručným prácam, akoby v snahe spomaliť čas a zastaviť sa pri...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.