Nemal rád veľké slová. Pri jeho mene sa objavuje, že bol nestorom lužickosrbského filmu. Bol. S filmom začínal ako spoluautor lužickosrbskej klasiky Struga – obrazy krajiny (1972). Založil Srbskú filmovú skupinu pri štúdiu DEFA v Drážďanoch (1980), kde nakrúcal dokumenty o živote tejto menšiny v Nemecku: portréty osobností, zvyky, ľudovú kultúru, problémy migrácie, ale aj degradácie životného prostredia, čo bolo v NDR politicky neúnosné. Inšpiroval a nakrútil niekoľko koprodukčných filmov o vzájomných vzťahoch so Slovákmi, Čechmi, Poliakmi, Rusmi, Juhoslovanmi. Po páde Berlínskeho múru pokračovalo jeho štúdio Sorabia Film v tejto tvorbe a zároveň spolupracoval s dolnosrbskou televíziou pri realizácii magazínu Lužica.
Dizertačnú prácu Dedinská tematika v slovenskom filme obhájil na Karlovej univerzite v Prahe, ale štúdiom strávil veľa času v Bratislave, výborne hovoril po slovensky, mal tu veľa priateľov, rád sa sem vracal. Spolu sme realizovali dva koprodukčné dokumentárne filmy Korene poznania (1983) a Mosty – návštevy bez protokolu (1986). Nakrútil film o Jurajovi Kubánkovi, ktorý bol roky choreografom aj v Srbskom ľudovom súbore v Budyšíne. Na jeho pozvanie nakrútil Martin Slivka na Lužici dokument Folklór regiónu Slepo (1988). Toni Bruk sa celou svojou tvorbou staval proti klišé „večne spievajúceho ľudu, maľujúceho kraslice“.
Ladislav Volko, sociológ a publicista