Za Krzysztofom Pendereckým

(23. 11. 1933 – 29. 3. 2020)

 

Hľadanie novej zvukovosti, ktorú sa pokúšal dosahovať netradičnými technikami, neobvyklé používanie orchestra a nezvyčajné zvuky plné expresie mu priniesli mnohých obdivovateľov, ale i odporcov. Nebál sa experimentovať, hľadal svoju cestu, aby sa neskôr navrátil ku klasike. „Čím mám viac rokov, tým viac ma priťahuje komorná hudba,“ povedal poľský skladateľ a dirigent Krzysztof Penderecki. Zomrel vo veku 86 rokov. „Moje dielo ako celok napriek zmenám predstavuje syntézu, ktorá má korene v mladosti a siaha až k mojej súčasnej tvorbe,“ tvrdil.

K jeho najznámejším opusom patria Tren – obetiam HirošimyPašie podľa sv. LukášaPoľské rekviem alebo Sedem brán jeruzalemských. Komponoval aj opery (Diabli z LoudunuUbu Rex – Opera buffa) a bol otvorený spolupráci. Od džezmenov cez populárnu hudbu až k výtvarníkom. Stretával sa so Salvadorom Dalím, ale projekt komponovanej hudby k jeho výtvarným dielam sa pre Dalího smrť neuskutočnil. Vyšla však spolupráca s gitaristom skupiny Radiohead Jonnym Greenwoodom. 

Penderecki bol autorom hudby k približne päťdesiatim filmom. Nielen poľským. V roku 1966 pripravil hudbu k mimoriadnej filmovej eseji Martina Slivku Ikony. Aj preto vystúpil v profilovom filme Martin Slivka – muž, ktorý sadil stromy (2007). Skomponoval hudbu k filmu Rukopis nájdený v Zaragoze (W. J. Has, 1964) a hudbu z jeho diel použili tvorcovia filmov ako Exorcista (W. Friedkin, 1973), Osvietenie (S. Kubrick, 1980), Katyň (A. Wajda, 2007), Prekliaty ostrov (M. Scorsese, 2010) či Démon (M. Wrona, 2015). Siahol po nej aj David Lynch (Divokosť v srdci, 1990; Inland Empire, 2006; Twin Peaks, 2017) a tvorcovia seriálu Black Mirror (2017).

Penderecki nerobil rozdiely medzi uznávanými majstrami a začínajúcimi študentmi, každý bol pre neho predovšetkým tvorca. Keď ho pražskí študenti požiadali o hudbu do päťminútového filmu Vernosť (2005), súhlasil. Slávny a oslavovaný, odmeňovaný, gigant tvorivosti aj pedagóg si vždy vážil každého, s kým si mal čo povedať. Aj keď ste sa s ním stretli po dlhom čase, mali ste pocit, akoby ste sa videli včera. 

V roku 1986 dirigoval Slovenskú filharmóniu a v roku 1993 prejavil veľký záujem o diela z programu festivalu Melos-Étos, na ktorom sa zúčastnil. Keď boli Košice Európskym hlavným mestom kultúry, pricestoval jeden z najuznávanejších predstaviteľov hudobnej avantgardy druhej polovice 20. storočia i tam.

Ladislav Volko / sociológ a publicista

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.