ZA THOMASOM ELSAESSEROM

V marci 2016 som nadviazal emailovú korešpondenciu s profesorom Thomasom Elsaesserom. Bolo to počas príprav retrospektívy a knižnej publikácie Nemecká jeseň. Oslovil som ho vtedy s ponukou, aby navštívil Bratislavu a predniesol prednášku na tému podľa vlastného výberu, ktorá by sa týkala fenoménu nového nemeckého filmu. Z našej korešpondencie postupne vyplynulo, že by v Bratislave mal prednášať o tvorbe Alexandra Klugeho s dôrazom na jeho dlhometrážny debut pre kiná Rozlúčka so včerajškom (Abschied von Gestern, 1966). Dohodli sme sa aj na tom, že súčasťou pripravovanej publikácie bude jeho text, profil Alexandra Klugeho. Thomas Elsaesser napokon prednášal v Bratislave v pondelok 2. októbra 2017 pred plnou kinosálou Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení. Pred jeho prednáškou sa študentom a ďalším návštevníkom premietol spomínaný Klugeho film, čo profesor uvítal, lebo tak boli v obraze v súvislosti s tým, o čom chcel prednášať. Po prednáške odpovedal na otázky v rámci diskusie. 

Práce profesora Elsaessera, v českých či slovenských prekladoch, žiaľ, zastúpené len poskromne (v českom preklade vyšla kniha o filme Metropolis a niekoľko jeho štúdií a rozhovorov s ním predovšetkým v časopise Iluminace a v zborníku Nová filmová historie; v slovenskom preklade evidujeme len text o Alexandrovi Klugem v zborníku Nemecká jeseň a štúdiu Temné slnká a jasná planéta: Melancholia Larsa von Triera ako myšlienkový experiment v časopise Kino-Ikon), tvoria dnes už uzavretý pevný korpus, ku ktorému sa môžeme opakovane vracať a nachádzať v ňom vždy niečo iné, nové. Nie som odborníkom na Elsaesserovo dielo, no s jeho rôznymi textami som sa opakovane stretával a stretávam dodnes. Najviac ma na ňom fascinovala a fascinuje jeho otvorenosť voči novým podnetom a impulzom, prejavujúca sa okrem iného v šírke záberu, ktorou sa vyznačovala jeho činnosť. Som však presvedčený, že v jeho prípade sa šírka nerozvíjala na úkor hĺbky. Naopak, v jeho textoch sa stretávame s pozoruhodne hlbokým ponorom do problematiky, ktorej sa venoval. 

Obsiahnuť na malej ploche všetky oblasti, ktorým sa Elsaesser počas svojej mimoriadne plodnej a dlhotrvajúcej kariéry venoval a ku ktorým sa verejne vyjadroval, či už formou prednášok, alebo publikovaných kníh a štúdií, je prakticky nemožné, preto sa o to ani nechcem pokúšať. Chcel by som však pridať ešte jednu osobnú spomienku na profesora Elsaessera. Len pred pár mesiacmi som mu posielal výtlačok časopisu, v ktorom vyšiel preklad jeho štúdie o von Trierovej Melancholii. Následne som od neho dostal email s prosbou o poskytnutie elektronickej verzie iného textu uverejneného v časopise s tým, že by si ho rád nechal aspoň automaticky elektronicky preložiť, aby sa oboznámil s jeho argumentáciou. Som presvedčený, že nešlo o lacné lichotivé gesto zo strany renomovaného svetoznámeho odborníka, ale o úprimný záujem, o prejav neuhasiteľného smädu po rozvoji a pohybe myslenia, ktorý nezastaví ani jazyková bariéra. Elsaesserov záujem nerozlišoval medzi domnelým centrom a perifériou, medzi nadradeným dominantným a okrajovým diskurzom. Ak on sám vycítil záujem na druhej strane, neváhal poradiť, podeliť sa o svoje skúsenosti, vedomosti a vlastný pohľad na danú tému. Aj keď som v osobnom živom rozhovore s ním strávil len krátky čas, jeho prirodzená zvedavosť a britká inteligencia vyvolali u mňa pocit, že práve vďaka ľuďom ako Elsaesser myslenie neustrnie, ale dostáva podnety, aby sa ďalej rozvíjalo, aby bolo takpovediac vždy v stave zrodu. 

Michal Michalovič

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.