Zdeněk Smejkal (12. 1. 1927 – 29. 9. 2020)

Český filmológ a pedagóg Zdeněk Smejkal, ktorý patril k významným osobnostiam československej filmovej vedy, zomrel vo veku 93 rokov v kruhu rodiny. Smutná správa prišla z Kanady, kam odišiel pred dvanástimi rokmi za svojimi dcérami. 

Osobitnú kapitolu jeho života predstavoval vzťah k Slovensku, predovšetkým počas normalizácie, keď mu v Česku z politických dôvodov radikálne obmedzili odbornú činnosť. Vtedy tu našiel mnoho priateľov tak medzi kolegami z brandže, ako aj medzi filmovými tvorcami. Bol garantom kandidátskych prác Richarda Blecha i Petra Mihálika, s Martinom Slivkom či Ivanom Stadtruckerom sa často stretával na kroměřížskom Ars filme alebo na Etnofilme v Čadci. Bol členom medzinárodnej poroty na prvom ročníku Artfilmu v Trenčianskych Tepliciach (1993). Autorsky prispel heslami do Malej encyklopédie filmu (1974), druhú z roku 1993 zasa veľmi podrobne analyzoval, rovnako ako Macekove a Paštékovej Dejiny slovenskej kinematografie (1997), ktorým venoval štyri obsiahle štúdie v revue Slovenské divadlo (2000 – 2002). Ako člen konkurznej komisie bol po Novembri 89 prítomný aj pri konštituovaní pedagogického zboru novovzniknutej Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, s ktorou udržiaval prostredníctvom osobných kontaktov spojenie aj na diaľku spoza oceánu. Bol vášnivým diskutérom a v súkromí priamym, čestným a ušľachtilým človekom.

Smejkalovým hlavným pôsobiskom bolo Brno. Tu – inšpirovaný skúsenosťami z postgraduálneho štúdia filmovej vedy vo Varšave u Jerzyho Toeplitza, Bolesława Lewického a Aleksandra Jackiewicza – preniesol v roku 1963 tento odbor na pôdu Masarykovej univerzity a stal sa jeho profilujúcim pedagógom. Podľa vzoru pražskej FAMU organizoval komentované študijné filmové projekcie, ktoré sprístupňoval i poslucháčom iných katedier. Podieľal sa aj na založení a dramaturgii brnianskeho Filmového klubu, ktorého jednotlivé premietania fundovane uvádzal. Smejkal preložil Płażewského kľúčovú knihu Filmová řeč (česky 1967), spolupracoval na zborníku o Karlovi Zemanovi (1986) a k prvému zväzku Toeplitzových Dejín filmu dopísal kapitolu o českom filme (1989). Okrem toho publikoval množstvo odborných i popularizujúcich článkov nielen o filme, ale aj o divadle a televízii. Intenzívne sa zaujímal takisto o literatúru, výtvarné umenie, hudbu, no napríklad aj o šport, najmä tenis, ktorému sa do vysokého veku sám aktívne venoval i v Kanade.

Vladimír Mlčoušek, filmový historik

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Katarína Krnáčová

Katarína Krnáčová

Spomínate si na kreovanie legislatívy o Audiovizuálnom fonde? Ako prebiehalo?  Legislatíva, ktorá napokon v roku 2008 vyústila do prijatia zákona o Audiovizuálnom fonde, sa postupne formovala vyše osemnásť rokov. Prvý návrh na zriadenie filmového fondu totiž predstavilo profesijné združenie filmárov ešte v roku 1990. Potom vznikol štátny fond kultúry Pro Slovakia a v roku 2002 NR SR schválila prvý zákon o Audiovizuálnom fonde. Ten však po zásahu prezidenta Schustera napokon skončil v parlamentnom archíve. Neskôr ministerstvo kultúry zriadilo grantový program AudioVízia, ktorý bol akýmsi štátnym predskokanom verejnoprávneho AVF. Pred časom som túto prehistóriu spracoval do štúdie pre časopis Kino-Ikon aj s odvolaniami na množstvo dokumentov, ktoré som si počas tých 18 rokov zbieral. V roku 2006 prišiel minister kultúry Marek Maďarič, ktorý dal filmárom zelenú na to, aby pripravili argumenty a podklady pre začlenenie návrhu na vznik AVF do programového vyhlásenia vlády. Mal som to šťastie byť pri tom spolu s Ivanom Králikom, Patrikom Paššom, Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým aj s ďalšími priateľmi a kolegami, ktorí potom odborne pripomienkovali aj návrh zákona o AVF. Ten napokon 5. 11. 2008 v parlamente prešiel výraznou väčšinou naprieč politickým spektrom, keď za zákon hlasovalo 122 zo 126 prítomných poslancov. Fond bol na svete a zavŕšil sa tak proces odštátnenia slovenskej kinematografie, ktorý sa začal ešte v roku 1990. Bolo vtedy...

Festivaly, ocenenia, prestíž a predátori

Predovšetkým tvorcovia nezávislých filmov, a zvlášť tých, ktoré nedosahujú celovečernú minutáž, totiž nemajú veľa iných možností, ako získať uznanie a dostať svoje diela k širšiemu publiku, než práve filmové festivaly. Úspech na prestížnych filmových podujatiach môže byť pre ďalšiu tvorbu zásadný aj pre tých a tie, čo tvoria autorské celovečerné filmy, ale na malom domácom trhu, akým je napríklad slovenský, nedokážu osloviť dostatočne širokú divácku verejnosť. Filmové ocenenia im neraz pomáhajú získať nielen prestíž a kredit vo filmárskej obci, ale aj koprodukčných partnerov či finančnú podporu na ďalšiu tvorbu. Lenže to, že po cenách a účasti na festivaloch, je neutíchajúci dopyt, môže podnecovať aj nie práve etické podnikateľské praktiky. Trh s márnivosťou, obchod s „prestížou“ Obchodovanie s túžbou po viditeľnosti a úspechu sa týka prakticky všetkých oblastí verejného života. Na Slovensku začalo kvitnúť už pred viac ako dvoma desaťročiami. Zakaždým stálo na podobnom biznis modeli: obchodníci napríklad nabádali podnikateľov, aby za poplatok zverejňovali informácie o svojich firmách v komerčných registroch a zároveň sa stávali ich (jedinými) odberateľmi, alebo cielili na samoľúbosť verejne činných osôb, umelcov či vedcov, keď im núkali, opäť za poplatok, zaradenie hesla s ich menom napríklad do encyklopédie Who is who na Slovensku. Čo na tom, že encyklopédiu...

Objednávka, experiment, zábava

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Poľnohospodársky film Miliardy kvapiek života, ktorý v normalizačných časoch nakrútil Milan Černák, je formálnym vrcholom objednávkového „žánru“. V prvej polovici 70. rokov minulého storočia vzniklo napriek normalizácii viacero pozoruhodných krátkych filmov. Sú medzi nimi aj širokouhlé farebné snímky nakrútené na štátnu objednávku. Po viacerých „prešľapoch“ z konca 60. rokov – čím myslím až príliš slobodný prístup k spracúvanej látke – mohol režisér Milan Černák, podobne ako viacerí iní tvorcovia, ktorých bolo treba „upratať“, nakrúcať len určitý typ filmov. Takto v roku 1974 vytvoril aj krátky film o zvyšovaní úrody prostredníctvom zavlažovania – Miliardy kvapiek života.  „Nikdy som nerobil poľnohospodárske filmy, ale prišlo obdobie, keď som ,za odmenu‘ dostával robiť filmy len o odpade, poľnohospodárstve a podobne (...) Takže som si povedal, že keď už mám robiť film o poľnohospodárstve, nech je taký, aký ešte nebol!“ povedal Milan Černák v rozhovore pre Film.sk v roku 2022. A skutočne, z vizuálneho hľadiska vytvoril v spolupráci s kameramanom Vladimírom Hollošom a s hlavným technológom kolibských filmových laboratórií Róbertom Hardonyim nevšedné dielko.  Filmový obraz sa v Miliardách kvapiek života podchvíľou rozdeľuje na dve, tri, ba až na deväť geometricky rovnakých častí, v ktorých sa zjavujú, ožívajú, chvejú...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.