Zdeněk Smejkal (12. 1. 1927 – 29. 9. 2020)

Český filmológ a pedagóg Zdeněk Smejkal, ktorý patril k významným osobnostiam československej filmovej vedy, zomrel vo veku 93 rokov v kruhu rodiny. Smutná správa prišla z Kanady, kam odišiel pred dvanástimi rokmi za svojimi dcérami. 

Osobitnú kapitolu jeho života predstavoval vzťah k Slovensku, predovšetkým počas normalizácie, keď mu v Česku z politických dôvodov radikálne obmedzili odbornú činnosť. Vtedy tu našiel mnoho priateľov tak medzi kolegami z brandže, ako aj medzi filmovými tvorcami. Bol garantom kandidátskych prác Richarda Blecha i Petra Mihálika, s Martinom Slivkom či Ivanom Stadtruckerom sa často stretával na kroměřížskom Ars filme alebo na Etnofilme v Čadci. Bol členom medzinárodnej poroty na prvom ročníku Artfilmu v Trenčianskych Tepliciach (1993). Autorsky prispel heslami do Malej encyklopédie filmu (1974), druhú z roku 1993 zasa veľmi podrobne analyzoval, rovnako ako Macekove a Paštékovej Dejiny slovenskej kinematografie (1997), ktorým venoval štyri obsiahle štúdie v revue Slovenské divadlo (2000 – 2002). Ako člen konkurznej komisie bol po Novembri 89 prítomný aj pri konštituovaní pedagogického zboru novovzniknutej Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, s ktorou udržiaval prostredníctvom osobných kontaktov spojenie aj na diaľku spoza oceánu. Bol vášnivým diskutérom a v súkromí priamym, čestným a ušľachtilým človekom.

Smejkalovým hlavným pôsobiskom bolo Brno. Tu – inšpirovaný skúsenosťami z postgraduálneho štúdia filmovej vedy vo Varšave u Jerzyho Toeplitza, Bolesława Lewického a Aleksandra Jackiewicza – preniesol v roku 1963 tento odbor na pôdu Masarykovej univerzity a stal sa jeho profilujúcim pedagógom. Podľa vzoru pražskej FAMU organizoval komentované študijné filmové projekcie, ktoré sprístupňoval i poslucháčom iných katedier. Podieľal sa aj na založení a dramaturgii brnianskeho Filmového klubu, ktorého jednotlivé premietania fundovane uvádzal. Smejkal preložil Płażewského kľúčovú knihu Filmová řeč (česky 1967), spolupracoval na zborníku o Karlovi Zemanovi (1986) a k prvému zväzku Toeplitzových Dejín filmu dopísal kapitolu o českom filme (1989). Okrem toho publikoval množstvo odborných i popularizujúcich článkov nielen o filme, ale aj o divadle a televízii. Intenzívne sa zaujímal takisto o literatúru, výtvarné umenie, hudbu, no napríklad aj o šport, najmä tenis, ktorému sa do vysokého veku sám aktívne venoval i v Kanade.

Vladimír Mlčoušek, filmový historik

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.