Aj zajtra je deň

Obetavá

Maximilián Hrmo

Paola Cortellesi, režisérka filmu Aj zajtra je deň, je talianskemu publiku známa ako herečka a speváčka. Svoj režijný debut, v ktorom stvárňuje hlavnú postavu a podieľala sa aj na scenári, zasadila do povojnového Talianska a stredobodom jej záujmu sú spoločenské a predovšetkým rodové roly.

Delia (Paola Cortellesi) je žena v domácnosti, obeť tyranského manžela Ivana, s ktorým má dvoch synov a jednu (najstaršiu) dcéru, Marcellu. Hneď prvá scéna nastoľuje atmosféru: ráno, presvetlená spálňa, Delia zaželá manželovi dobré ráno a namiesto odpovede dostane facku. Ak by sme chceli tieto situácie nejako typizovať alebo priblížiť, tak oplývajú jednou zvláštnosťou – pri každom Ivanovom agresívnom výbuchu hrá v pozadí romantizujúca talianska hudba. Pri jednom takomto strete s tyranom dokonca situácia vygraduje až do podoby akéhosi tanca, pri ktorom je násilie scenzurované romantickým nánosom; každý úder, ktorý nie je explicitne zobrazený, je naznačený prostredníctvom gesta a pohybu.

Film do istej miery pracuje s opakovaním (Delinho) všedného dňa: starostlivosť o protivného svokra, dvoch neustále sa hašteriacich synov, domácnosť, stretnutie s americkým vojakom cestou na trhovisko, rozhovory s kamarátkou, cestovanie z jednej práce do druhej – vypomáha v zámožnej domácnosti ako slúžka, pracuje v opravovni dáždnikov a privyrába si aj v galantérii. Zarobené peniaze však musí odovzdávať manželovi, preto si časť z nich tajne odkladá. Denne stretáva aj svoju predvojnovú lásku, automechanika Nina. Zaujímavé je, že režisérka pristupuje rovnako k zobrazovaniu interakcií medzi Deliou a jej manželom a Deliou a jej platonickou láskou Ninom – prítomná je rovnaká, až reklamne presladená melodramatickosť primárne tvorená hudbou, dlhými hlbokými pohľadmi, „cenzúrou“ alebo skôr elipsou afekcie (napríklad, explicitne nevidíme manžela biť Deliu, ale zo sledu zostrihaných dynamizujúcich gest a „tanečných figúr“ je očividné, že sa tak stalo; afekt, teda „vybublanie“ emócií tyrana Ivana, vidíme, no nie sú zobrazené jeho konzekvencie).

Dôležitý zvrat prichádza, keď sa dcéra Marcella zaľúbi a jej nápadník Giulio príde popýtať Deliu o jej ruku. Podľa starých zvykov sa majú stretnúť v nedeľu pri spoločnom obede a pred zrakmi nevestinej a ženíchovej rodiny spečatiť sľub. Ivan v tomto zväzku oportunisticky vidí možnosť priženiť sa do „dobrej rodiny“ – Giuliov otec cez vojnu kupčil s fašistami a vďaka tomu disponuje majetkom, kaviarňou v centre Ríma. Aj Delia je spočiatku manželstvu naklonená, no postupne v neho stráca dôveru, pretože si začne uvedomovať, že Giulio má sklon správať sa podobne ako jej manžel.Marcella svoju matku viktimizuje. Hnevá sa na ňu pre jej neschopnosť vzoprieť sa despotickému manželovi.

Vo filme rezonuje mnoho z tradičných (absurdných) rodových stereotypov, bezpochyby hraničiacich s formou satiry zo strany autorky. Stereotypmi a sexizmom, hoci aj v latentnej forme, je pretkaná väčšina kľúčových momentov filmu, rámcovaného zavŕšením jednej etapy emancipácie žien v povojnovom Taliansku – nadobudnutím volebného práva. Napriek na prvý pohľad temným tónom, film ponúka aj nádej – odkaz o ženskej sile a odvahe pri hľadaní vlastnej identity a emancipácie. Delia v starogréčtine znamená slávnosť, ktorá sa konala každé štyri roky na počesť gréckeho boha Apolóna. Voľby sa symbolicky označujú ako „oslava demokracie“.  

Aj zajtra je deň
C’è ancora domani, Taliansko, 2023
RÉŽIA: Paola Cortellesi ● SCENÁR: Paola Cortellesi, Furio Andreotti,
Giulia Calenda ● KAMERA: Davide Leone ● STRIH: Valentina Mariani ● HUDBA: Lele Marchitelli ● HRAJÚ: Paola Cortellesi, Valerio Mastandrea, Romana Maggiora Vergano, Emanuela Fanelli, Giorgio Colangeli, Vinicio Marchioni a ďalší
MINUTÁŽ: 118 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 4. 7. 2024

Hodnotenie: 80%

záber z filmu Aj zajtra je deň / zdroj: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.