Spolupráca s literatúrou je pre kinematografiu typická už od jej úplných začiatkov a dodnes sa, už dlho navzájom, mohutne ovplyvňujú. Transkripcia beletristických opusov predstavuje pre filmárov v mnohom rozdielne úskalia než adaptácia dramatických textov určených pôvodne pre divadelné dosky. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ľahšie prekonateľné, ale skúsenosti prvému zdaniu odporujú. Sú „iba“ iné tie úskalia, nie jednoduchšie.
Mord, celovečerný debut režiséra Adama Martinca, je citlivým pohľadom na osobné drámy jednej rodiny a pod zavádzajúcim heslom „komedie jako prase“ mieša tragikomickosť s kritikou stereotypu a štipkou nostalgie.
Väčšina z nás Bratislavčanov nežije v kaviarni, ale v meste. Niekto v centre, niekto na sídlisku, niekto v satelite. Jeden pod mostom, iný v River Parku. Ale všetci, zdá sa, chcú… chceme žiť v hlavnom meste a vybúchať z neho čo najviac. Aj to je dôvod, prečo sa v Bratislave v posledných rokoch kvalita života výrazne zhoršuje.
Kolektívnu pamäť Slovenska tvoria udalosti a postavy, na ktorých spoločenstvo stavia svoju identitu a mení ich na symboly: trebárs Slovenské národné povstanie či Milan Rastislav Štefánik. Lenže z kolektívnej pamäti nemožno vytesniť ani postavy, s ktorými sa spoločenstvo nechce identifikovať. Ako napríklad horehronského mafiána z 90. rokov Mikuláša Černáka.
Overovať si informácie z viacerých dôveryhodných zdrojov a hovoriť pravdu. Aká samozrejmosť! Lenže písal sa koniec roka 1967 a poctivú nezávislú žurnalistiku, ktorú sa rozhodli robiť redaktori zahraničnej redakcie Československého rozhlasu v Prahe, brali komunistickí cenzori a eštebáci ako priveľkú hrozbu. Snažili sa im v tom zabrániť za akúkoľvek cenu. V atmosfére turbulentnej doby sa odohráva príbeh koprodukčného česko-slovenského filmu Vlny, ktorý prišiel do slovenských kín ozdobený Cenou divákov z MFF Karlove Vary.
Kavej je divácky mimoriadne úspešná slovenská komédia, vďaka Bohu za to, ľudia na ňu chodia v hojnom počte a páči sa im aspoň tak ako internetový seriál, ktorým je inšpirovaná a ktorý rozvíja na platforme celovečerného filmu. Stačí to? Samozrejme!
Americká režisérka Sofia Coppola napísala, produkovala a režírovala životopisný film o Priscille Presley.
Paola Cortellesi, režisérka filmu Aj zajtra je deň, je talianskemu publiku známa ako herečka a speváčka. Svoj režijný debut, v ktorom stvárňuje hlavnú postavu a podieľala sa aj na scenári, zasadila do povojnového Talianska a stredobodom jej záujmu sú spoločenské a predovšetkým rodové roly.
Podobne ako v predchádzajúcom projekte venovanom monumentálnym socialistickým stavbám Built to Last (2017), aj v dokumentárnom filme Olympijský medzičas sa česko-japonská filmárka Haruna Honcoop zameriava na architektonické diela. Pozornosť však už neupiera na monumenty a budovy, ktoré mali potvrdzovať večnú slávu komunistickej ideológie, ale na stavby, ktoré, naopak, v krajných prípadoch svojmu pravému účelu slúžili len niekoľko dní.
Posudzovanie filmov určených pre detského diváka, domnievam sa, je najťažšou recenzentskou disciplínou. Robí to totiž človek dospelý, a hoci si v sebe možno uchoval kus malého stvorenia, (pra)dávno vyrástol z detských sukničiek a nohavíc. Navyše čas nebeží len v individuálnom zmysle, mení aj generácie a celú spoločnosť, v posledných desaťročiach galopom.
Túlavé trubadúrske svetlo padá, vylúhované v roztoku z posvätnej cervázie, proti továrenským komínom a dielňam za vysokým plotom. Zabahnení a zasoplení zvonári znovu zatúžili po keramike, brošniach, šperkoch; po financiách, chlípaní ypokrasu z amfor a kylixov pod žeriavmi. Alice Rohrwacher prepája nemysliteľné, nanovo harmonizuje sféry. Jej Chiméra je realistická, ale je to žonglérsky, halucinačný, purgatorický realizmus.
Pod distribučným názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa skrývajú tri krátkometrážne dokumentárne tituly autorskej dvojice Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej – Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest a Bosphorus Kid. Snímky vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu Cultural Heritage and Identities of Europe’s Future (Kultúrne dedičstvo a identity európskej budúcnosti), zameraného na mladých ľudí a ich vnímanie vlastnej identity a sú funkčné nielen samostatne, ale aj ako vzájomne sa dopĺňajúci triptych.
