recenzia Kavej

Východ nie je kultúrny atribút, ale geografická lokalizácia

Juraj Malíček

Kavej je divácky mimoriadne úspešná slovenská komédia, vďaka Bohu za to, ľudia na ňu chodia v hojnom počte a páči sa im aspoň tak ako internetový seriál, ktorým je inšpirovaná a ktorý rozvíja na platforme celovečerného filmu. Stačí to? Samozrejme!

Ibaže by nestačilo a svojím spôsobom nestačí, lebo Kavej je pri všetkej svojej diváckej úspešnosti film, ktorý vzbudzuje rozpaky, zvlášť ak divák nič neočakáva, naozaj nič okrem priamočiarej žánrovej filmovej zábavy. Kavej totiž – a je to tak celkom v poriadku – má ambície. Chce od diváka nielen aby sa smial či príjemne usmieval (lebo sekvencií „do rehotu“ v ňom zas až tak veľa nie je), ale aj aby sa zamyslel, a to dokonca na tým, čo je v živote naozaj dôležité. Systém hodnôt, ich skutočnosť! Či rodinné šťastie alebo kariéra, či žiť skromnejšie doma alebo menej skromne kdesi inde, pokojne až hen v ďalekej Bratislave, najväčšom východniarskom meste na Slovenku. To však nie sú jediné zásadné výzvy, ktorým musí kamarátka Klára, jedna z hlavných hrdiniek filmu, čeliť. Dochádza totiž aj ku konfrontácii s kamarátkou Veronikou (druhá hlavná hrdinka), ktorá rieši vlastnú existenciálno-partnerskú krízu. S kým áno a s kým nie, koho ľúbiť, koho nie. Stretli sa vo vlaku, Klára a Veronika, na začiatku filmu, ale až po expozícii, v ktorej sa dozvieme, prečo Klára na východ cestuje. Prečo cestuje Veronika, sa dozvieme pri káve v jedálnom vozni a príbeh sa môže začať.

A aj sa začne, samozrejme, v súlade s predpokladom, že divák už z rovnomenného internetového seriálu Kláru a Veroniku pozná a vytvoril si k nim akýsi vzťah. V zásade pozitívny, bez ironizujúceho rozmeru ako v prípade inej dámskej dvojky, ktorá sa dočkala vlastného filmu. A keď už sme pri Cukya Luky, hneď skonštatujme, že ten ich, sedem rokov starý film je, paradoxne, pravdivejší. Je len bláznivou komédiou, bez nadstavby, zato s humorom, často trápnym, ale viac-menej funkčným. V Kavej je toto problém, divák totiž nemusí bezpečne odčítať, kedy sa má smiať a kedy dramaticky zvážnieť. Rámec príbehu tvoria tri svadby a pohreb a predovšetkým v rámci jeho dejovej linky nie je jasné, kedy tvorcovia prechádzajú od čierneho humoru k humoru vyslovene morbídnemu, čo by som bol maximálne ocenil, ak by som bol vedel, že sa smejem na celé kino v súlade s autorským zámerom a nie proti nemu – pochybnosti vzbudzovala aj skutočnosť, že sa smejem sám. V poriadku, Kavej sa mi nepáčil až tak veľmi, že som mal pocit, že ma tvorcovia chcú uraziť, vkusu nerozkážem, a vôbec by som sa ho nerozpakoval celkom odpísať, ak by som počas druhých dvoch tretín filmu permanentne nepremýšľal nad tým, prečo som zostal vonku, prečo svojím príbehom nevtiahol a nepohltil.

Iste, nie som východniar, nehovorím tým úžasným dialektom, ale vždy som mal pocit, že mu úplne rozumiem. A nielen reči, ale i výpovedi a v Kavej akoby bola iba tá reč, nie výpoveď. Milé, náramne, sú cameá osobností spojených s východom, svojej životnej úlohy sa tu napríklad dočkal Ján Pisančin v úlohe kňaza, o ktorom som presvedčený, že ak by bol reálnym človekom a nie filmovou postavou, zo srdca by neznášal „ľudový“ humor Andera z Košíc, podobne výrazne fungoval aj Martin Višňovský z Chiki liki tu-a v úlohe svadobného fotografa a svoje odohrali aj lokality, za všetky spomeňme prešovskú Christianiu.

Toto všetko rezonovalo a vzbudzovalo potešenie, ktoré však kazil nefunkčný príbeh dookola omieľajúci a variujúci jeden a ten istý stereotyp. Východniari sú iní, špecifickí a v tejto špecifickosti výnimočnejší a určite si zaslúžia svoju výnimočnosť osláviť, aj keď vo filme sa ich inakosť javí iba ako naivita, prízemnosť, až ťapákovská tuposť. Lenže východniari nie sú takto iní, respektíve, tento názor tvorcov nezdieľam, a preto ma to adorovanie falošnej výnimočnosti vyrušovalo, zvlášť ak ho mali bližšie špecifikovať sekundárne rozvíjané vzťahové motívy kontaminované banalitou až za hranicu únosnosti. Akoby sa východ začínal už kdesi pri Vajnoroch a Kysak bol tým vzdialeným bájnym Orientom, miestom, ktoré nás fascinuje, ale principiálne mu nemôžeme porozumieť.

Lenže nič také vo filme nie je, azda okrem toho dialektu a vlastne aj tomu rozumieme celkom dobre, takže zostáva len pocit márnosti, ospravedlniteľný iba diváckym úspechom filmu. A ten sa dostavil, takže žiadny problém, azda by mohla byť aj dvojka, akurát by som sa prihováral za to, aby bola podstatne kratšia (111 minút na komédiu, hoci aj s presahom, ak by tam bol, je skutočne priveľa) a aby sa v nej zbytočne nemútila voda snahou o sofistikovanejšiu formu výpovede. Banalitu formou nezamaskuješ.   

 

Kavej
Slovensko 2023
RÉŽIA Lukáš Zednikovič ● SCENÁR Michaela Zakuťanská ● KAMERA Tomáš Zednikovič ● HRAJÚ Jana Kovalčiková, Anna Jakab Rakovská, Pavol Šimun, Tomáš Turek, Lenka Barilíková Spišáková, Branislav Matuščin, Peter Stašák a iní
MINUTÁŽ 111 min.
DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 18. 7. 2024

 

Hodnotenie: 40%

FOTO: Continental film

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Mimi

VOD: Mimi

(r. Mira Fornay, 2023) – dostupné na DAFilms.sk Na „tom druhom“ brehu Dunaja, náprotivku betónovej chamtivosti nových developmentov, existuje čarovné miesto stretu výnimočných ekosystémov, symbiózy zvyškov záhradkárskych kolónií, hmyzu, drevín, vtáctva, ponevierania sa, športu... To všetko v oáze chladu a tieňa, ktorá je dokonalým protipólom rozpáleného mesta, neustále sa ťahajúceho do výšky. „Hoci sa centrum mesta nachádza v tesnej blízkosti, (...) Lido si zachovalo svoj nízkoprahový a nekomerčný charakter. Jeho súčasťou sú okrem voľnočasových aktivít aj aktivity sivej ekonomiky, možno tu natrafiť na piknikujúce rodiny, popíjajúce hlúčiky dospievajúcich, kšefty prebiehajúce skrz stiahnuté okienka odstavených audi, sex alebo sexbiznis v kríkoch okolo rieky, odpadky a improvizované obydlia. Lido je jedným z posledných miest, kde možno len tak tráviť čas bez nutnosti legitimizovať svoju prítomnosť konzumom,“ píše Ivana Rumanová v knihe Mestský rozvoj pre koho? Bratislavské Lido medzi vágnym terénom a expanziou centra, ktorú prednedávnom vydal tranzit.sk. Režisérka Mira Fornay vo svojom autorskom príbehu Mimi vytvára presne takýto priestor koexistencie rôznorodých ľudí s nádychom magického realizmu – nemecký vojak, staršia pani opisujúca svoj (dnes už zbúraný) domček v lese, Danica zbierajúca plyšové hračky, pán s člnom, „milenci“ sediaci na strome, opekajúci hippies... Hlavná postava, dievčatko Romy, ich všetkých stretne počas svojho pátrania, keď sa vyberie do lesov hľadať stratenú andulku, a to pomocou andulky...
6/2024

Slnko v sieti

„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“ Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku. Tri šťastné trinástky Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej. Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš...
Zobraziť všetky články
This site is registered on wpml.org as a development site.