Hosť do domu, kto do domu?

Pri prepisovaní dramatickej predlohy si filmoví autori často (možno až pričasto?) uľahčia adaptačnú prácu tým, že aj na plátne celkom priznane viac-menej zinscenujú divadelné predstavenie. Vďaka viacerým uhlom snímania kamier a ich pohybu (na rozdiel od jediného, takmer statického uhla, ktorý má k dispozícii divák pritlčený k sedačke v hľadisku), schopnosti upriamiť sa na detail a vďaka strihu už síce nie sme natoľko pánmi svojho pohľadu ako v divadelnej sále, no pocitu istej strnulosti, evidentnej inscenovanosti, tak trochu nefilmovosti sa nedá zbaviť. Niekedy to prekáža väčšmi, niekedy menej. To druhé, našťastie, platí pre maďarsko-slovensko-americkú snímku filmového i divadelného režiséra, scenáristu a herca Szabolcsa Hajdua Kálmánov deň. Nepochybne aj preto, lebo nie je priveľmi dlhá, konkrétne 72-minútová. Dalo by sa povedať, že za ten čas nestihne začať byť otravná.

Szabolcs Hajdu vstúpil do kinofilného povedomia najvýraznejšie filmom Rodinné šťastie (2016), za ktorý získal Krištáľový glóbus a Cenu za mužský herecký výkon v Karlových Varoch. Šlo o prvú časť voľnej vzťahovej trilógie, jej druhú etapu tvorí Kálmánov deň, onedlho bude pravdepodobne nasledovať Jednopercentný indián. Ich genéza je navlas rovnaká – najprv vzniká a hrá sa divadelné predstavenie, potom nasleduje jeho filmové spracovanie. Ešte dva filmy spojené so Szabolcsom Hajduom stoja za pripomenutie – jeho dokonale prekvapivý (v pozitívnom zmysle slova) eastern Mirage (2014) a minuloročná Moc Mátyása Priklera, v ktorej stvárnil hlavného hrdinu.

Kto ešte nezažil ten pocit, že ani náhodou nechce byť v tomto čase na tomto mieste v obkolesení týchto ľudí, hoci práve teraz, tu a medzi nimi je? Pozerám, nikto sa neprihlásil. Kto si ešte ani raz nepripadal ako zamrznutý uprostred života, na lopatkách z presvedčenia, že už nič svieže ho nečaká, len nekonečná časová slučka? A! Vzadu sa ktosi hlási, isto mladomanželia. Možno to zvonenie mobilného telefónu, čo sa práve ozvalo, niečo zmení? Vpustí čerstvý vzduch?

Volá Zita, zdvihne Olga. Zita rozpráva veľa a dlho, Olga prehovorí iba sem-tam. Zita Olgu žiada o láskavosť, nielen takú malú obyčajnú. Olga hovorí, že sa musí poradiť s Kálmánom. Zita ešte pripomenie, že popoludní k nim prídu, veď predsa Kálmán má v ten deň meniny Kálmán s Olgou preberajú Zitinu prosbu o láskavosť, dosť to medzi nimi iskrí, Kálmán je oveľa kritickejší a tvrdší než jeho manželka, nechce sa mu Olge vyhovieť. Keď Olga s Leventem napokon prídu na návštevu, hovoria o všeličom inom, najmä Zita, samozrejme. Rozkrúcajú sa všelijaké vzťahové špirály a zavŕtavajú sa do tiel – niekomu do brucha, inému do srdca, do hlavy, hlbšie, plytšie. Pálenka trošku pomôže, no závisť, bolesť, frustráciu, hnev, hlady tela nedokáže utíšiť. Eros tu už nadobro zaklapol tulec?   

Dva manželské páry pred bránami neodvrátiteľného pochodu k starobe. V okamihu, keď sa zdá, že ich náprotivok už fakt ničím nedokáže prekvapiť. Lenže život, ten má stále dačo v rukáve. Ani z obývačky nemusíte vyjsť.

Szabolcs Hajdu pred nás položil hernú dosku a rozostavil figúrky a žetóny modelovým, už neraz spracovaným spôsobom. Je to vlastne obohraná platňa. Napriek tomu dokáže byť takáto hra vždy a znovu oslovujúca, lebo je natoľko blízka realite takmer každého z nás. Hajdu je scenárista i režisér osobitý, introspektívny, minimalistický navonok, bohatý vnútorne, jemný. Skvelý autor dialógov, jeho Kálmánov deň je skôr pastvou pre uši než pre oči, čo je zvláštny zážitok, ale zrozumiteľný, keďže tento film má svoje vlastné divadelné dejiny. Olga, Zita, Kálmán, Levente a aj neskôr na scénu prichádzajúci Ernő – to sme boli, teraz sme či možno budeme my sami. Vo vojne všade číha smrť, v rozprávke drak, v horore motorová píla – v bežnom živote vzťahové prázdno a ako mor nebezpečný stereotyp. Szabolcs Hajdu o tom vie pekne rozprávať, hoci je to škaredé.

(Keby som niekedy stretla režiséra Kálmánovho dňa, spýtam sa ho, kam sa podel ten biely psík, čo sa na začiatku filmu chystá vstúpiť do domu.)

O filme si môžete prečítať aj v rubrike Nové slovenské filmy.